Kapitola 1: Vrah

25. května 2009 v 19:03 | Little Treasure |  Ranná hmla (Morning fog)
UPRAVOVANÉ!
1. kapitola Emmy :D myslela som, že bude až neskôr, no ale z Dejepisu mám už pokoj, zo Sloviny zaslúženú 1 z diktátu a z katastrofálneho testu z matiky nič nebude, napíše sa opravný :P :P inak dostala som z toho testu 4- :D :D a to z matiky stojím medzi 1 a 2 :D to už bude na zamyslenie :D
no a čo je na tom zlé, že Emma ide proti Cullenovcom? :D :D má na to dôvody :P



Život bol stále podivný. Stále.
Odjakživa som vyrastala u Helen. Bola taká ako ja. Teda nie tak celkom, len bázicky. Bola mi ako vlastná matka, no vedela som, že nie vlastná. Nepodobala som sa na ňu. Jediné, čo sme mali spoločné, bol upírí status, čo kričal z kriedovo bielej farby pleti, prazvláštnych očí a najmä z toho, že vo Vegas stále niekto vďaka nám zmizol. No čo, nie sme jediné.
Odhodlala som sa vyzvedať, kým nevyklopí absolútne všetko.

Helen sedela v obývačke. Určite počula a cítila, že idem k dverám.
"Emma, čo je?" spýtala sa pošepky.
Pre človeka neuveriteľne rýchlo som si k nej prisadla. "Chcem od teba pravdu. Všetko o mojej mame a otcovi."
Vzdychla si a začala rozprávať. "Jedného dňa sem vošla žena. Mala vlasy trochu tmavšie ako ty, na chrbát jej splývali v krásnych oranžových vlnách. Nebola človek, bolo to evidentné. Kolísala ťa na rukách. Pýtala som sa: ´Kto si?´. Ona na to len: ´Victoria´. Samozrejme, zvedavosť sa nezaprela, vyzvedala som. Victoria mi povedala, že potrebuje niekoho, ktoby sa o jej dcérku staral ako o vlastnú, lebo ona tu už vraj dlho nebude. Čo som mala robiť? Nemohla som ťa nechať len tak napospas osudu."
Prikývla som, akože chápem.
Bola som ale zvedavá aj na druhého rodiča. "A otec?"
"Nie." Helen zavrtela hlavou. "Victoria mi povedala tvoje meno, no otca vôbec nespomenula."

S týmto som čiastočne pochodila.

Ryšavé vlasy by na moju matku sedeli. Ja ich mám také divné blond-ryšavé, mierne zvlnené, ktoré nie sú celkom typické k niekedy modrým, inokedy čiernym očiam. Možno sa podobala stavbou tela a tvárou. Možno. Každopádne som o svojej matke nevedela dosť, aby som ju našla.

Potrebovala som vypadnúť, vyšla som oknom. Na parapetu som položila lístok, aby sa Helen nebála a podobné hlúposti, aké píšu ľudia pri odchode z domu. Doskočila som z okna až na strom o pár metrov ďalej. Helen určite počula, že som preč, no nemohla ma zastaviť. Po korunách stromov som pokračovala do blízkeho Las Vegas na lov. Týždeň som nepila, čiže po zacítení ľudského pachu sa mi nozdry mimovoľne rozšírili. Ovládla som sa, radšej som počkala do zotmenia, kým som konečne na jazyku zacítila sladkú chuť krvi obete.

Spomenula som si, ako mi Helen kedysi dávno hovorila príbeh rodiny Volturiovcov. Vravela o Taliansku, o cti, poctivosti i neľútostnosti. Pochopila som, že ak niekto pozná väčšinu upírov, tak určite Volturiovci.

Ďalšej noci som sa napila tak dva-trikrát, takto som bez krvi vydržala aj týždne. Hneď ráno som nasadla na lietadlo do Ríma. Do súmraku som sa tam motala okrajovými štvrťami.

Tesne potom, než som na oblohe zbadala hviezdu Sírius, som odniekiaľ zacítila pach upíra. Otočila som za za pachom dozadu. Predo mnou stála upírka.

"Kto si?" opýtala sa ľadovým hlasom.
"Kto si ty? Nemyslíš si, že ja by som sa mala pýtať?"
Zasmiala sa. "Jane. Radšej by si si na mňa mala dať pozor. Počula si už o Volturiovcoch?"
Myslela som si, že ma chce varovať. "Sú nablízku?"
Ešte raz sa zasmiala. "Som jednou z nich," zašepkala.
To by vysvetľovalo tú poznámku o nebezpečnosti.
"Tak povieš mi tvoje meno?" dobiedzala.
"Emma," vyslovila som pevným sebaistým hlasom.
"Emma," zopakovala, "čo ťa privádza do Talianska?"
"Otázka."
"Počúvam."
"Jane, poznáte väčšinu mocných upírov," povedala som.
"To nebola otázka."
"Nie, nebola. Moja otázka na teba alebo hocikoho z Volturiovcov znie: poznáte upírku menom Victoria?"
Jane si ma premerala. "Poznám, hoci som ju nestretla. Máš už odpoveď. Vráť sa, odkiaľ si prišla."
"Nie," zašepkala som aj na upírie pomery takmer nepočuteľne. "Kde je teraz Victoria?"
"Prečo?"
"Chcem to vedieť," povedala som autoritatívne.
Jane po mne ešte raz šibla pohľadom. Tentoraz nehnevaným. No pochopila, že neodídem a aj napriek jej skúsenostiam by ma len tak nezložila. Teda pokiaľ nemá nejakú zvláštnu šeciálnu schopnosť. Počula som legendy, že Volturiovci majú vo svojej armáde najviac takýchto. "Fajn. Je mŕtva."
Šokovalo ma to, ale nedala som na seba znať; urobila som čosi, o čom by angličan povedal "poker face".
"Kto?" Pýtala som sa na vraha. Otázku nebolo treba dokončiť, Jane znenie pochopila.
"Edward Cullen."
Kto??? No zbohom. Teraz musím pátrať ešte aj po ňom.
"Vďaka." Vyšvihla som sa na strechu najbližšej budovy. Rýchlo som preskakovala budovy až ku letisku. Pochybovala som, že by sa Jane obťažovala za mnou tak ďaleko.

Ráno som nasadla na prvé ranné lietadlo. Letelo do Washingtonu, čo ma netrápilo, tam je predsa celoštátna matrika. Rozhodla som sa tam vyhľadať toho Cullena. Teda, za predpokladu, že býva v USA.

Let ma znudil k smrti. Keď letuška piatykrát prechádzala uličkou a ja som absolútne nič nechcela, už asi pochybovala o mojom duševnom zdraví, ale bolo mi to jedno. Washington je ako mesto tiež nudné. Dokonca menšie ako Vegas. Nechápem, prečo je hlavným mestom takého veľkého štátu. Neboli tu skoro nijaké chudobné predmestia, len námestia, parky, ambasády, veľvyslanectvá, honosné vily a domy. Najmenšie, čo si tu človek mohol prenajať, bola hotelová izba. Hemžilo sa to tu ľuďmi, na letisku hlavného štátu by sa vlastne aj mala premlieť obrovská masa ľudí. Nezostávalo mi iné, než počkať do noci, aby zavreli matriku.

Vrátnik zamkol až okolo jedenástej. Potichu, ako duch - v tom to som mala oproti ľudským vlamačom určite výhodu - som sa vyšplhala po stene k balkónu. Silou som zatlačila na rám.Podvolil sa, o chvíľu som ho mala v rukách ako odštiepené drievko so sklom uprostred. Voľne som prešla miestom, kde pred chvíľou boli balkónové dvere a rám som zatlačila naspäť sa pôvodné miesto. Prešla som chodbou do miestosti s označeným obrovským C.

C,C,C...Cullen... to bude vzadu. Pretancovala som jemnučko okolo iných spisov, nezvírila som ani zrnko prachu a podišla som k hŕbe spisov potriedených podľa tretieho písmena v priezvisku. Roztvorila som spis Cul-. Cullen Edward bol skoro pri konci.

Nechcela som veriť, že tento človek zabil moju matku. Z fotografie sa usmieval asi dvadsaťročný mladík. Povedala by som, že pekný a očarujúci. Aj keď...predsa len je to vrah. Mal krásne bronzové vlasy a skoro nevinný úsmev. Na fotografii boli slabučko viditeľné kruhy pod očami. Jeho oči si určite podmanili mnoho ľudí. Nevnucovali sa, ľudí však priťahovali k mimovoľným pohľadom. Nechcela som veriť, že tento zavraždil moju matku. To by nebolo možné. Ak súdim podľa seba, moja matka bola určite silná. Hoci nemôžem poprieť, že možno bola moja matka slabšia. Možno som všetko zdedila po otcovi.

Radšej som si pozrela kolónky. Nevinný-vinný, matku treba pomstiť. Vek mi bol ukradnutý, no zaujal ma stav. Ženatý. Na okamih mi aj bolo ľúto, že po ňom zostane smútiaca manželka. Môže smútiť naveky. Pozrela som si adresu. French road, Seattle. Zasunula som celú zložku naspäť.

Ak sa poponáhľam, budem tam do svitania.
Bola to moja záchrana z matriky. Toľko mien...
Ľahkým dotykom som vyvalila balkónové dvere, tie isté, ktorými som vošla a po dotyku s chladným nočným vzduchom, nie chladnejším než ja sama, som dvere zasunula na miesto, aby nič nebolo podozrivé a po strechách som doskákala k blízkemu lesu.
Bežala som celú cestu, do Seattlu som dorazila spolu so slnkom vychádzajúcim spoza obzoru.

Zacítila som ďalší pach, samozrejme neznámy, ale viedla ma myšlienka pomsty. Čuch ma zaviedol do ulice dlhej okolo päťsto metrov. Šla som po ulici, pach sa mi stupňoval v nose. Taký silný pach nemal doteraz žiaden upír. French road. Okolo dvestotrojky som cítila, že tento dom musí patriť Cullenovi.

Vyskočila som do koruny stromu najbližšie k pootvorenému oknu. Kým som sa zľahka odrazila, zaváhala som. A vôbec, lepšie by možno bolo, ak by som zdrhla hneď.

Avšak premohla som všetky myšlienky a doskočila som na parapetu. Neprirodzene ticho, nespozorovateľná ani upírom som sa dostala do nejakej chodby. Kde je vrah, keď ho človek potrebuje?
 


Anketa

Mám sa dať aj na HP kapitolovku????

jj, komédia :D 31.7% (13)
jj, paródia :D 19.5% (8)
jj, dráma :O 7.3% (3)
jj, romantika :* 19.5% (8)
jj, psycho-melanchólia 8) 14.6% (6)
neeeee........... 7.3% (3)

Komentáře

1 pepenka5 | E-mail | Web | 26. května 2009 v 21:22 | Reagovat

To bolo super =) Môže sa to ešte zvrtnúť, som si istá... čo bude ďalej? =) Kedy bude new kapča? =)

2 wladka | Web | 27. května 2009 v 9:14 | Reagovat

jeee
som si to terz precitala
a sa mi to lubi
pokracko:)

3 wladka | Web | 27. května 2009 v 14:30 | Reagovat

newaaaaa
newaaaaaaaaaaaaaaa

4 Little Treasure KAPITÁNKA BLOGU ;) | Web | 27. května 2009 v 14:56 | Reagovat

[1]: už dneska...kolo 19:00 :D aj napriek nulovej návštevnosti :D :D

[2]: budeeee :D :D

5 wladka | Web | 27. května 2009 v 16:22 | Reagovat

[4]: oka si to precitam az zajtra oka?
a moja ta kapitolovka ma len 2 kapci(ako moja) cize sa nebudes musiet velmi namahat :)

6 wladka | Web | 28. května 2009 v 8:19 | Reagovat

heejjjjj
a kde je kapitola
hnevam sa:)

7 Little Treasure KAPITÁNKA BLOGU ;) | Web | 28. května 2009 v 15:27 | Reagovat

nestihááám

8 Nellie | Web | 28. května 2009 v 19:49 | Reagovat

Prepáč ,že až teraz ,ale zase som bez času..ku kapitole?Priznávam , že som čakala všetko ,ale toto ma prekvapilo :D Nemôžem si pomôcť ,ale vyzerá to tak ,že ja budem opäť na strane Cullenovcov xD Staviam sa do radu ,ktorý čaká na ďalšiu kapitolu :)

9 CajushHP.. | Web | 30. května 2009 v 13:42 | Reagovat

No toto tootoo..tak co mam povedat.ona chgce zabit edwardka??tobsnad nie

10 miriela | Web | 18. června 2009 v 17:58 | Reagovat

teda lubi sa mi to, čo tam, že ide po edwardovi, ved v podstate s tými informáciami, čo má, má na to právo...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.