Kapitola 3: Čierne nebíčko

6. června 2009 v 16:43 | Little Treasure |  Duša odchádza, peniaze zostávajú
Dlho som nič nepridala, však?
Nie, takto nie.
Ja skrátka neviem písať úvody. Pointa je tá, že konečne som si našla čas aj na blog a napísala som kapitolku, an ktorú neni som extra hrdá, ale na začiatku musí byť trochu omáčky, ak to má byť potom aj akčné. Ospravedlňte omáčku a aj môj nedostatok času, prosím.
Fakt za nedostatok času nemôžem. (Po-Str som bola v Tatrách, vrátila som sa Str o 18.00 a musela som vybaľovať. Štr-Pia boli ťažké dni v škole, ešte k tomu opravovačky známok.)
Kapitolku chcem venovať hlavne pepenke5 a Nellie. Za to, že chodia na blog aj keď je tu za posledný týždeň 0 článkov. Hlavne však za to, že sú asi jediné, kto túto kapitolovku číta a nechávajú takmer ku všetkému povzbudzujúce komentíky.
Nebudem dávať nijaké limity, len by ma potešili komenty.
Tu už kapitola.

Ďalšie ráno Sealowa pochopila, čo boli následky ani nie minútového telefonátu. Jej partia postávala na rohu, no keď Sealowa vystúpila, všetci do jedného sa zatvárili maximálne pohŕdavo. Jedno z dievčat na ňu urobilo grimasu a pritúlilo sa k B.G.-mu. Sealowa skoro cítila ich ohováranie; nieč nepočula, zato však zacítila pohľad plný odporu.

S miernym povzdychom prešla na chodbu. Zo skrinky si vybrala veci na prvé dve hodiny. V skrinke mala nalepenú B.G.-ho fotku. V hneve ju jedným ťahom strhla príliš zúrivo, aby odtrhla súvislo celú. Na skrinke zostali okraje fotky spolu s časťami lepiacej pásky. Sealowa si toho ani nevšimla. Zatresla skrinku a zamierila do triedy.

Bolo skoro, no Sealowa aj tak už šla do triedy, kde bolo prázdno. Sedela tam jedine Tessa. Tessu Sealowa moc nemusela, ako každý populárny študent, pretože Tessa bola ich presný opak. Nepila, nefajčila, nechodila na žúry a učila sa. Do triedy chodila prvá a odchádzala posledná. Klasický príklad bifľošky, akú nájdete skutočne všade. Sealowa Tessu vytrvalo ignorovala do posledného zvonenia, kedy konečne mohla ísť domov.

Ležala na posteli a tešila sa na zajtra. Mal sa čítať Carlov závet. Sealowe bol závet ukradnutý - aspoň v tejto chvíli -, tešila sa, že nasledujúci deň nebude v škole. Bude to nuda, to vedela už teraz, ale stále lepšie ako byť v škole.

Nemala čo robiť. Prvýkrát po rokoch si poctivo sama urobila domáce, inokedy ich vždy opisovala, no teraz si dokonca aj nachystala tašku na deň po závete.

Stihla sa prezliecť z minisukne do pohodlných džínsov, ihličky vymenila za Conversky a cítila sa pohodlnejšie. Veď aj tak chcela byť poobede sama.

Mala všetko hotové, zapla si počítač. Pri zapínaní čakala krátko, jej počítač bol jeden z rýchlejších, do minútu mala na internete nemecký Google. Do vyhľadávača zadala ´Geerowald hotels´ a klikla Suche in Google (pre nechápavých: vyhľadať v Google). Prvý odkaz bola oficiálna stránka hotela, hrubým bola vyznačená kolónka ´Majiteľ: C. Geerowald´. Klikla do zväčšeného okna. To nemohlo byť ono, ukazovalo to pohľad na jeden z hotelov, bola v sekcii ´Info´. Skúsila sa prihlásiť ako jeden z adminov, lebo jedine tak mohla zistiť "pikošky". Chcelo po nej heslo. Sealowa netušila, čo by to mohlo byť. Premýšľala ako len mohla, zadala okrem iného aj ´Ženeva´, ´Claire´, ´Alexander´, ´Moffwell´, ´money´, ´richness´, ´Geerowald´ a dokonca aj ´Carlíček´. Bez výsledku.

Po polhodine márneho premýšľania to vzdala. Radšej len tak zapla PC hry. Aj to bolo zábavnejšie než len tak ležať, navyše jej hra odplašila všetky duchaplné myšlienky. Nemyslela už na Carla, nemyslela na Claire, nemyslela na Alexa, nemyslela na B.G.-a, nemyslela na seba…jej mozgovú kapacitu zaberala na najbližšie dve hodiny hra Sims 2.

Po dlhom čase sa navečerala s Claire a Alexandrom. Claire bola celá v čiernom, držala smútok a tak kontrastovala so Sealowiným neónovým tričkom. Už neplakala, tvárila sa odmeranejšie než obvykle. Alexander kĺzal pohľadom z jednej na druhú, lebo nevedel, čo si má myslieť.

Všetci traja zasadli k stolu a mlčali.

Po podávaní Alexander asi nevydržal, otočil sa na Claire a spýtal sa: "Mami, kedy sa vráti otecko?"

Claire do očí nabehli slzy. Skôr než jej stiekli po tvári si ich utrela obrúskom. "Alexander, vieš, tvoj otecko sa už nevráti. Odišiel do nebíčka, vieš?"

Alexander sa zatváril, akože tomu chápe, nno nedalo mu. "Mami? A odišiel preto, že sa mu tu nepáčilo?"

"Nie, Alexander. Odišiel, lebo si ho zavolal k sebe Boh."

"A zavolal mu na mobil alebo cez Skype?"

Sealowa zadržiavala smiech kvôli Alexovej otázke. Claire nestihla odpovedať. Prišla domáca a zobrala im taniere, čím poskytla Claire čas na rozmyslenie.

"Nezavolal mu na mobil ani na Skype. Privolal si ho k sebe."

"To urobili aj v tej novej hre na PlayStation, mami! To má Boh toľko superschopností? Vau!"

Sealowa sa pokúšala nezasmiať.

"Áno, Boh dokáže veľké veci. Len ich nenazývame superschopnosti," povedala Claire, vypľúvajúc posledné slovo.

Sealowa dojedla dezert a chystala sa odísť do svojej izby, no Claire poslala preč Alexa a zavolala si k sebe Sealowu.

"Sealowa, zajtra bude čítanie Carlovho závetu. Verím, že to vieš, no želala by som si, aby si bola oblečená v čiernom. Aspoň oficiálne by si mala držať smútok."

"Ale veď tým, že nenosím smútok, dokazujem, že sa radujem zo života aj keď môj otec zomrel a netrápim sa tým!"

"To možno z tvojho uhla pohľadu. Kresťanské tradície tejto krajiny sú iné. Ak nie rok, čo by si mala, tak aspoň mesiac."

"Čo? Mesiac mám vyzerať ako nejaká emo-gotička?! Si robíš srandu!" Sealowa vyzerala šokovane. Nepoznala kresťanské tradície, zvysoka na ne kašľala. "Dobre, Claire," (Claire vyslovila s odporom), "zajtra si oblečiem čierne veci, ale ostatne nosím, čo sa mi zachce."

"Dobre."

Claire odišla do svojej spálne. Sealowa nevedela, čo si má myslieť. Nebola kresťanka, nebola ani ateistka. Nazvala by to asi ´náboženská ignorancia´. Nehlásila sa k ničomu.

"Prečo by som mala predstierať úctu k akýmsi hlúpym tradíciám?" pomyslela si Sealowa a musela sa premáhať, aby to nezakričala na Claire. Radšej si to zvážila - po zvážení predsa len bolo lepšie jeden deň nosiť smútok než proti sebe poštvať možnú budúcu majiteľku Sealowinho bydliska. Dobehla do izby, vyvalila sa na svoju obrovitánsku posteľ, zapla si plazmu a relaxovala. Na telku skoro ani nepozrela, v podstate jej tvorila akúsi zvukovú kulisu, Sealowa sa chcela navrátiť do normálu.

Vôbec to nepomáhalo. Okolo jedenástej sa Sealowa s povzdychom nachystala na spanie. Po dlhom čase išla spať tak skoro.

Ráno sa prebudila svieža a plná energie. Vyskočila z postele, tešila sa na B.G.-a, partiu a na svoj starý zbohatlícky život. Už-už chcela B.G.-mu poslať SMS-ku, keď vtom si na všetko spomenula, vrátane čítania testamentu. Sklamane si zasadla späť do postele, pripravená zostať v nej do konca života.

To však nesmela. Musela sa nahodiť do smútočnej čiernej. Sealowa proti tejto farbe protestovala aj preto, že čierna v nej ešte viac znásobovala pocit prázdnoty. V limuzíne sa príšerne nudila. Už nevedela, ako má deň prežiť, už-už by vyskočila z beztak malého okienka von na vzduch.

Vystúpila pri veľkej bielej budove v centre. Počkala, kým vystúpila aj Claire a spoločne vošli dubovými dverami dovnútra. Ocitli sa v svetlej chodbe, odkiaľ šli do prvých dverí s advokátskym označením na dverách. Dnu to vyzeralo pomerne ponuro. Starožitný tmavohnedý nábytok, tmavozelená stará tapeta, rad stoličiek s blatovo-zeleným čalúnením a strý dojem umocňoval samotný právnik sediaci za stolom. Vyzeral podobne starý, ošúchaný i drahý.

Sealowa si na Clairin príkaz sadla do prvej rady. Čítať sa malo až o dvadsať minút. Sealowa nechápala, načo sa sem mala trepať skoro o polhodinu skôr, ale radšej bola ticho. Nechcela si koledovať o ďalší prúser. Minúty presedela ako na ihlách.

Postupne sa zbehli ostatní ľudia. Sealowa spoznala Dylema a zopár ľudí okolo. Nervózne poškuľovala na hodiny zvyšných pätnásť minút.

Sekundová ručička sa blížila k finálnej dvanástke, keď si advokát odkašľal. Zo stola zhrabol papiere testamentu a postavil sa.

"Dovoľte mi pozdraviť vás. Zišli sme sa sem po tragickej smrti váženého pána Carla Geerowalda dňa 16. marca 2009. Pristúpme k testamentu tohoto zosnulého, na ktorého budeme vždy spomínať iba v dobrom." Advokát bľabotal monotónnym hlasom. Sealowu doslova uspával. Claire i Dylem vyzerali tiež znudene, no akonáhle počuli slovo ´testament´, narovnali sa na stoličke.

Advokát prešiel okom prvú stranu. Samé kolónky, to ešte text nebol, len údaje. Pretočil list a opäť začal monotónnym hlasom čítať. "Keď moji najbližší počúvajú moju poslednú vôľu, zadosťiste som už mŕtvy. Dúfam, že ma počúvajú s rovnakou láskou, ako som ja písal tieto riadky. Svojej manželke a deťom chcem hlavne odkázať: mám vás rád.
Môj dom, a považujem ho právom aj za domov, zdedí moja zákonitá manželka Claire María Moffwellová-Geerowaldová. Takisto aj byt v Berne a takisto aj letné sídlo.
Sieť hotelov odkazujem svojmu najstaršiemu potomkovi, teda mojej dcére Sealowe." Sealowa sa nadýchla a vydýchla šokom i prekvapením. "Ak zomriem v čase, keď bude moja dcéra ešte neplnoletá, hotely bude riadiť spoločník Johann Dylem, ktorý zostáva spoločníkom spoločnosti, hoci majiteľkou sa stane moja dcéra, ktorej odkazujem dva ženevské byty, apartmán v New Yorku, byt v Miami, apartmán na Maldivách i apartmán v Chaux-de-Fonds . Akcie i možnosť manipulovať s nimi prevezme moja dcéra Sealowa, avšak ak nebude plnoltá, nesmie s nimi manipulovať bez dohody s mojím spoločníkom Johannom Dylemom. Z môjho účtu dostane spoločník Johann Dylem tri milióny dolárov, manželka Claire desať miliónov dolárov, pán Jegif dva milióny dolárov, obchodný poradca Baqom milión dolárov, obchodný poradca Treef milión dolárov, riaditeľ hotela Diamond, pán Horsse, získa päťsto tisíc dolárov, riaditeľ hotela Alpian Rubine, Postreed, takisto päťsto tisíc dolárov, manažér Caqom dvesto tisíc dolárov, vedúci oddelenia dizajnu, Snewiar, tristo tisíc dolárov a zvyšok moja dcéra Sealowa Geerowaldová. Všetky svoje autá po mne zdedí manželka Claire. Viac vám nemám čo dať, dúfam však, že vám dedičstvo bude moju osobnosť pripomínať dlhé roky po tom, čo som sa pominul," dokončil advokát rovnakým hlasom, aký začal, počas celého textu nemenil intonáciu ani nedával prízvuky.

Sealowa skoro nadskočila z náhleho ticha. Vystrašene pozrela doľava na Claire (tá sa mračila). Dylem a ostatní sa po jednom spamätávali z ruchu myšlienok ´čo s tým urobím, čo si asi tak kúpim´. Dylem sa postavil, vyžiadal si kópiu, pozdravil a odišiel. Sealowa pomaly vstala. Bola úplne šokovaná. Zamierila ku stolu, vypýtala si kópiu testamentu a pri limuzíne počkala Claire, ktorá sa celú cestu mračila, až to bolo Sealowe nepríjemné.
 


Komentáře

1 dadushka | Web | 7. června 2009 v 12:51 | Reagovat

hej,to mas pravdu s tou tortou.....

2 Nellie | Web | 7. června 2009 v 18:13 | Reagovat

Ejha..nechal jej toho celkom dosť..aj mne by sa páčil taký apartmán v NY o:) skvelá kapitola :) strašne som zvedavá na pokračovanie tak nabudúce toľko nenapínaj :) a ďakujem za venovanie :)

3 CajushHP.. | Web | 7. června 2009 v 20:25 | Reagovat

nO....Apartman vNY...TO by bolo senzi mat takyy nejakyy....:D Rychlo dalsia kapca

4 Roses | Web | 8. června 2009 v 0:52 | Reagovat

Zdravíme,
len nás tak napadlo, či by si nechcela spriateliť, hm? :D

5 pimpinela | Web | 8. června 2009 v 12:51 | Reagovat

Mno jej tzv. priatelia sa k nej zachvali teda pekne odporne.
A dedictvo je fajn, pokiaľ ju nebudú chcieť kvôli tomu zabiť.

6 Tilia / Ayamee | E-mail | Web | 11. října 2009 v 0:59 | Reagovat

Zabudla si na Alexandra :). Minule sme na občianskej brali testamenty :D. Takto by nemohol vyzerať, jedine že by Alexa vydedil a i to možno len v štyroch prípadoch :D. Inak je to zákonne snáď v poriadku... Až na Alexandra. Bol to Carlíkov syn, nie? Musí byť v závete, bezpodmienečne musí, aj keď je malý :D. Aspoň trošku tam byť musí, musí, musí... Vlastne by mal ísť na polovicu so Sealowou... Omg, prečo tu rozoberám zákonnosť poviedkového závetu :D :D :D? Ale aj na detailoch záleží, no ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.