Kapitola 5: Hlúposti

20. června 2009 v 13:42 | Little Treasure |  Ranná hmla (Morning fog)
Máte ďalšiu kapču k Morning Fog! Snažila som sa na nej, berte do úvahy aspoň tú snahu, prosím. Nie som s ňou extra spokojná, ale šak budú aj lepšie. Nasledujúca bude z pohľadu Carlislea, aspoň myslím. Mám úžasnú náladu vďaka vysvečku. Som švihnutá, ale skáčem od radosti po strop! Budem mať čisté 1! Ja! JA budem mať samé 1!!! Sama tomu neverím, len chcem. A čo je ešte lepšie, rodičia mi za vysvečko sľúbili nový mobil a 100€. K tomu mám ešte 26. narodky, takže aj vtedy dostanem nejakú tú finančnú podporu. Som bohatáááááá!!! (Resp. budem ;) )
Mimochodom, pokarhanie tr. učiteľom mám za telesnú. Učí nás ju riaditeľ a je to taký ten....neviem, ako to povedať slušne. Proste blbý. Meškala som, nestíhala som ísť do šatne, čiže som nebola ani prezutá, no a telesnú máme všetci v šatni, takže som nemala úbor. Tešila som sa, že sa ulejem. A nie! Kurva, nedoprial mi ani to. Viac-menej som ho ignorovala a potom nám dal behať 10x5 m. Nič strašné, ale ja som mu dala najavo, čo si o ňom myslím tým, že som chodila. Začal po mne vrieskať. Ignorovala som ho naďalej. O dva dni mi triedna na výlete do mesta na pizzu povedala, že mi dá pokarhanie triednym. Nj, ale na to, že mi riaditeľ chcel dať 2 zo správania je to ešte znesiteľné, nie?
Hor sa na kapču :)




Čo som to len urobila?!

Pobozkala som vdovca. A čo je horšie, vdovca, ktorý stále - i po rokoch - miluje svoju manželku. Ten vdovec ma však neskutočne priťahuje. Neskutočne.

Vtedy za mnou prišiel a spoločne sme prekecali celú noc, až nadránom sa zdvihol.

"Emm, ja už musím do nemocnice," povedal trochu smutne.

Zdalo sa mi zvláštne, že do nemocnice. Musí to byť preňho strašné, vystavovasť sa smädu po krvi každučký deň. Mimovoľne ma preto striaslo.

"Nedostaneš chuť, keď zacítiš krv?" opýtala som sa.

"To vieš, storočia pestované ovládanie sa."

Usmial sa na mňa. Ten bláznivý podnet, ktorý mi prešiel mozgom, mi zatmil zdravý rozum. Proste som k nemu prišla a dotkla som sa ho ústami. V momente, keď som to urobila, som to oľutovala. Rýchlo som sa odlepila a na ospravedlnenie som mu zakývala.

Škoda, že nie sme postavy telenovely. Odteraz by sme boli naveky spolu, ukázali by To Be Continued, v ďalšej časti by sme už boli šťastní a po stopäťdesiatej časti by bol happyend.

V realite sa to skončí prinajlepšom tragédiou. Po tom, čo som urobila, sa mu už v živote nemôžem ukázať na oči. Najlepšie by pre neho i pre mňa bolo, aby som zmizla.

Nechcela som sa myšlienkami na možné dobré konanie priveľmi zamestnávať, preto som zamierila do nákupného centra. Nakúpila som si nejaké nové handry, nový notebook a knihy, nech mám čo robiť. V darčekovom obchode som kúpila obrovskú ozdobnú tašku a každému z Cullevcov nejakú milú drobnosť.

Na tabuľku na taške som čitateľne napísala: "Sorry. Emma."

Potichu som "zásielku" doručila Cullenovcom. Potom som sa ľudským tempom (a dokonca výťahom!) dovliekla do bytu. Vybalila som si nové oblečenie do skrine. Len tak z nudy som si všetko oblečenie pousporiadala podľa farieb. Potrebovala som sa zamestnať manuálnou prácou.

Prezliekla som sa do károvanej čierno-červenej sukne, červeného trička a na nohy som si navliekla čierne tenisky. Aj bez česania som mala vlasy dokonalo upravené, ale len tak som si ich ešte párkrát prešla kefou. Zastrčila som si do nich čiernu čelenku.

Sadla som si do kresla v obývačke. Vytiahla som akúsi knihu, jednu z tých nových. Upútala ma a keď som chcela pozrieť, koľko času uplynulo, všimla som si, že už je trištvrte na tri. Carlisle končil o tretej a pokiaľ som sa mu chcela vyhnúť, musela som vypadnúť skôr než sem príde.

Rýchlo som si do čiernej cestovnej tašky nahádzala nejaké oblečenie, napakovanú peňaženku, notebook, zhrabla som kľúče, zamkla som zvnútra a vyskočila som z okna. Trielila som na vlakovú stanicu. Vedela som, že množstvo ľudského pachu ma skôr zakryje než ako keby som utekala na vlastných.

Vzala som lístky na prvý vlak, aký išiel. O 15:20 dorazí na nástupište 9, no je ešte len 15:02. Budem musieť počkať hodnú chvíľu. Tik-tak, tikajú obrovské hodiny za svišťavého lietania holubov a podobných zákulisných zvukov. Sledujem hodiny, ale sekundová ručička sa mi hýbe spomalene, ledva raz za minútu.

Už bolo 15:14. Chcela som ísť na nástupište, keď ma zadržal známy hlas.

"Emma, nechoď, prosím!"

Bol to Carlisle. Na sekundu som uvažovala, až sa vo mne čosi zlomilo. On zatiaľ bežal ku mne.

"Emma, prosím!"

Otočila som sa. Carlisle prebehol finálnu vzdialenosť a zachytil ma. Nemohla som sa mu vytrhnúť a nepovedať ani ahoj. Zdrhnúť kým je poblíž je ťažšie než zdrhnúť kým ma nevidí.

"Pôjdem s tebou na ten vlak!"

"Čo?" vyvalila som oči.

Chcela som mu povedať, aby zostal, a zároveň som oveľa viac chcela aby sa vykašľal na celú rodinu i Seattle. Nestihla som sa ani spamätať a už ma ťahal k pokladni. Kúpil si ten istý lístok. Hodiny ukazovali 15:17. Zrazu som pri vchode na stanicu zbadala Cullenovcov.

"Carlisle, choď za nimi, ja pôjdem." Ukázala som na skupinku blížiacu sa k nám.

"Ti šibe? Pohni si, vlak tu len zastavuje, nedobehnú nás!"

Potiahol ma a doslova ťahal na nástupište. Len tak-tak sme stihli vlak. Naložil mi tašku dovnútra, zaklapol dvere Edwardovi před nosom a ťahal ma ďalej do jedného z mnohých kupé. Posadil sa k oknu a ja som sa zošuchla oproti. Vlak sa pohol. Bolo jasne vidieť tváre Cullenovcov. Všetci vyzerali byť viac než naštvaní i bezmocní. Nemohli bežať za vlakom ani popri koľajniciach, lebo by sa odhalili.

V šoku som sledovala ako Cullenovci miznú v horizonte a nahradzujú ich stromy. S Carlisleom sme boli ticho. Už ma to dožralo, rozhodla som sa hovoriť.

"Na najbližšej zastávke vystupuješ a čakáš na spoj do Seattlu," prikázala som mu.

Takéhoto Carlislea som nespoznávala. Uchechtol sa na mňa a zazíval.

"A nejdem. Hovor si čo chceš."

"Prestaň. Kde je starý dobrý vážny Carlisle? Vypadni a zabudni na mňa. Už nikdy viac ma neuvidíš."

"Veď práve," oponoval mi. Zahryzol si do pery. Vyzeral, ako keby sa mu hlavou hemžili všemožné argumenty.

"Veď práve," zopakovala som šeptom, pery sa mi ledva pohli. Odkašľala som si. Chcela som na seba upriamiť Carlisleovu pozornosť. "Musíš sa vrátiť k svojej rodine."

"Ale…" začal, no prerušilo ho hlásenie pásky. ("Pší-pší…Nasledujúca zastávka - Kent. Pší-pší…")

"Nemôžem ťa nechať urobiť najväčšiu chybu tvojho života. Nesmieš opustiť rodinu," argumentovala som. Vedela som, že mi bude oponovať, no môj názor bol správny, chcela som si ho obhájiť stoj čo stoj.

"Myslíš, že môžem nechať teba robiť najväčšiu chybu v celom živote? Čo si myslíš, že robíš? Najprv bezhlavo útočíš a keď sa s tebou chcem trochu zblížiť, najprv ma chceš odplašiť, potom ma zase pobozkáš, pred dverami necháš tašku s nápisom ´Sorry´ plnú blbostí, o ktoré ťa nikto z nich nežiadal a nakoniec zdrhneš na prvý vlak? Takto sa problémy neriešia, milá Emma. Nemáš ani toľko odvahy či hrdosti, aby si sa ospravedlnila priamo do očí? Utekáš snáď před každou prekážkou?!"

Spôsob, akým to celé vykričal, mi otvoril ústa i oči dokorán. Čumela som naňho. Nadýchol sa, akoby ešte chcel pokračovať. Zjavne si všimol môj výraz, lebo konečne zavrel ústa.

"Fajn, zostaň si v tomto vlaku! Ale bezo mňa!!! Čo si myslíš, že robíš ty? Najprv sa staviaš za Edwarda, potom odrazu za mňa, neskôr im na sto percent lezieš do riti a potom zase bežíš za mnou?! Je to môj život, odíď z neho! Nechcem ťa už ani vidieť!" Až teraz som si uvedomila, že som poriadne kričala.

Zhrabla som cestovnú tašku, zatresla som dverami a potulovala som sa po celom vlaku, hľadajúc iné kupé. V jednom z nich sedel asi dvadsaťdvaročný chalan. (Nerada to priznávam, oproti Carlisleovi bol nedovivinutý jedinec.)

Otvorila som dvere. Nahodila som zvodný výraz. Bolo na ňom vidieť, ako slintá.

"Prepáč, máš voľné?"

Nespúšťal zo mňa oči ani na sekundu. "Uhm, kľudne si prisadni."

Elegantne som sadla na sedadlo. Z tašky som vytiahla zrkadlo, urobila som si okolo očí hrubú čiernu linku. S pomocou kefy som si vlasy zopla do nejakého blbého copu. Vytiahla som aj čiernu mikinu, zabalila som sa do nej a zrkadlo som strčila nazad do tašky. Hlupaňa, namýšľala som si, že menšou zmenou imidžu zmetiem takmer štyristoročného upíra.

Nedovivynutý jedinec sa ešte na niečo vypytoval a ja som zo slušnosti odpovedala. Liezol mi nervy nielen jeho ľudský zápach; tento chalan bol dosť dotieravý. Modlila som sa, aby som už nemusela znášať kvantá návrhov na večeru. Konečne vlak při brzdení zapískal.

"Ahoj, ja vystupujem," vysypala som zo seba.

"Už v Kente? Ja idem až do Portlandu," povedal a "zvodne" sa na mňa usmial.

"Dobré vedieť," zamrmlala som potichu.

Už nikdy nepôjdem vo štvrtok vlakom Seattle-Portland, to mi bolo jasné.

Rýchlo som vystúpila a na stanici som sa poobzerala. Nemohla som prestúpiť na iný vlak, riskovala by som Carlisleovu prítomnosť. Nechcela by som si vziať taxík, to by som musela znášať návrhy taxikára. Tí bývajú nadržaní. Radšej som prebehla na autobusovú stanicu. Jeden autobus stál, rýchlo som nastúpila medzi poslednými. Kúpila som si lístok do Spokane a pohľadala som si voľné miesto.

Pri troche šťastia si ku mne nikto neprisadne. Čierno-červené oblečenie, kruhy pod očami, hrubá čierna linka, krvavočervené pery (veru, namaľovala som aj tie) a pohľad zabijaka by mali odplašiť každého.

Do uší som si strčila slúchatká od mp3 a započúvala som sa do hudby. Pustila som si to skoro na plné pecky, chcela som si odplašiť myšlienky.

Cesta trvala príšerne dlho. Vystúpila som v Spokane, bolo už šesť hodín. Objednala som si izbu v nejakom hoteli. Na notebooku som si zarezervovala letenky zo San Francisca do Montrealu a prezistila som si odchody vlakov. Svojím spôsobom mám vlaky radšej než autobusy. Vo vlaku sa v pohode vystriem, zatiaľčo v autobuse som furt natlačená na jednom sedadle. Aj upírovi to po čase prestane byť pohodlné.

Nevedela som, čo mám robiť celú noc. Ľuďom som v tomto závidela; v noci sa nenudili.

Zapla som telku, no dávali nejaký priblblý seriál Capri. Dokola tam opakovali meno hlavnej postavy, volala sa Victoria. Pripomenula mi vlastnú matku Victoriu. Tá je teraz mŕtva. A ja som pre ňu neurobila absolútne nič. Som ja vôbec normálna? Mala som šancu, mala! Pokašľala som ju kvôli nejakému blondiakovi, ktorý o mňa navyše absolútne nestojí.

Rýchlo som Capri prepla. Ukazovali CSI. Bolo to lepšie než sledovať nejakú šialenú tetku menom Victoria, jako pobehuje po celom Capri. Musela som v tom hoteli pretrpieť celú noc, kým som mohla ísť ráno ďalej.
 


Anketa

Súboj: Victoria vs. Esme

Victoria 43.2% (16)
Esme 32.4% (12)
Ani jedna 24.3% (9)

Komentáře

1 Nellie | Web | 20. června 2009 v 15:03 | Reagovat

že čisté 1...ani neviem kedy som ja naposledy také mala , ale gratulujem :) btw ja mám narodeniny 23. /ale gratulovali mi už dnes , pretože sestra zajtra odchádza...jéééžiš som happy xD/ inak , za takú kravinu pokarhanie?jéémine :Dteraz ku kapitole..ono to bolo dosť nečakané , že nastúpil spolu s ňou , ale bolo to milé :) potom tá hádka...no... ale verím , že sa to dá dokopy a on ju dobehne niekde v San Franciscu xD alebo ona sa vráti alebo proste tak xD

2 wladka | Web | 20. června 2009 v 18:25 | Reagovat

blahozem
kapca uzasnaaa

3 Lachty | Web | 22. června 2009 v 12:20 | Reagovat

moc pěkný blog :-D

4 pepenka5 | E-mail | Web | 23. června 2009 v 13:35 | Reagovat

Dúfam, že sa uzmieria, nechcem, aby sa rozišli...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.