Dotyk Dúhy - Kapitola 1:Pachuť tmy

19. července 2009 v 14:50 | Little Treasure |  Dotyk Dúhy
Túto kapitolovku som rozpísala, tu je prvá kapitola :)
Viem, že návštevnosť je malá, no neviem prečo, nevadí mi to :D veď sú prázdniny :D Summer Time :)
Kapča je začiatočná, moc z toho nepochopíte, ani dôvod samovraždy :P je to aj pomerne krátke, ale zdalo sa mi lepšie strihnúť to tu :D dnes chcem ešte jednu kapitolu z Dotyku Dúhy :) zlomím rekordy blogu a možno pridám dnes aj MF, ale nič nesľubujem :P
Click c.č.








Celé sa to malo začať mojou smrťou. Teda lepšie povedané samovraždou so skoro stopercentnou zárukou úspešnosti.

Dôkladne som sa pripravila. Tesne pred chvíľou som si podrezala žily.

Oblečená som si premeriavala vzdialenosť od mora. Zápästia ma štípali ako divé, valili sa z nich prúdy krvi, ale takmer som to nevnímala. Chvíľu som váhala, kým som sa odhodlala rozbehnúť po tvrdej skale. Cítila som sa kúzelne ľahká. Skočila som do prázdna a letela. Či už to bolo päť metrov, desať, alebo päťdesiat, neviem. Celou váhou som plesla do studeného mora.

Nejaký dávno pozabudnutý reflex ma vyhecoval nadýchnuť sa. Zápästia zaštípali. Mokré šatstvo ma ťahalo ku dnu. Ponorila som hlavu v márnej snahe preplávať aspoň meter. Aby sa nepovedalo: Aha, zdochla bez akéjkoľvek snahy!

Postupne som všetko vzdávala, až som sa nechala unášať vodou. Čím nižšie som klesala, tým studenšia bola voda.

Prúd sa zmohol. Ťahalo ma na severovýchod. Vlasy mi viali okolo tváre. Morská voda sa mi nejako dostala do nosa a dýchacích ciest, čiže ma štípali aj tie. Bolo to hlboko nepríjemné. Povedala som si, že to musím zniesť, pretože tak či tak som chcela zomrieť a nemôže ma trápiť či s bolesťou alebo bez nej.

Vlny si ma pohadzovali v prúde.

Slaná pachuť mora mi po minúte či dvoch bola po vôli. Napĺňala mi pľúca.

Bolo zamračené. More vyzeralo v takomto osvetlení kalné.

Rýchlo som zavrela oči. Videlo sa mi, že takto sa zomiera ľahšie.

Na malú chvíľku som otvorila oči. Zrazu slnko presvietilo oblohu spoza temných mrakov a vrhlo svoje lúče na morskú hladinu. Dúha sa dotkla mora. Zbadala som to kútikom oka, tesne pred zavretím.

Cítila som sa, akoby som padala dozadu vzduchoprázdnom. Pristála som tmavom priestore. Na konci svietilo svetlo. Vybrala som sa za ním.

Zázrakom ma nič nebolelo. Necítila som ani váhu mokrého oblečenia, ani štípanie rúk.

Malými krokmi som šla priamo vpred. Neobzerala som sa. Niečo mi napovedalo, že správne je ísť dopredu. Nemôžem ani odhadnúť vzdialenosť, no po pár krokoch som bola svetlu omnoho bližšie. Bližšie a bližšie, už-už by som sa ho dokázala dotknúť, keď vtom ako keby sa vypálila žiarovka.

Svetlo zhaslo a ja som opäť padala ničotou...
 


Komentáře

1 CajushHP.. | Web | 19. července 2009 v 16:52 | Reagovat

Ze aby niekto nepovedal,ze skocila len tak..Perfekt....Uz sa tesim dalej:D Super opisane

2 pimpinela | Web | 20. července 2009 v 12:56 | Reagovat

hmm...dobrééé, teda viac než dobré...páči sa mi to...a twilight to pripomýna len málo :)

3 Little Treasure KAPITÁNKA BLOGU ;) | Web | 20. července 2009 v 16:31 | Reagovat

[2]: zatiaľ...v druhej, tretej kapči je to viac-menej podobné :D

4 Nellie | Web | 20. července 2009 v 22:24 | Reagovat

jééžiš...mne sa to fakt páči :) skvele opisuješ :) fakt..rýchlo ďalšiu kapitolu :) najlepšie dnes , pretože zajtra zas odchádzam :x

5 miriela | Web | 22. července 2009 v 19:29 | Reagovat

zatiaľ pekne písané a napínavé :)

6 Tilia / AYAmee | E-mail | Web | 21. srpna 2009 v 15:41 | Reagovat

Zatiaľ pekné, len... Strašne krátke kapitoly, fakt!

A ešte som si nie istá, či človek, ktorý si podreže zápästie, nevykrváca a nezomrie rýchlejšie než je to v tvojom dielku naznačené... Vieš, prosto sa mi nezdá, že by sa ešte stihla vrhnúť z útesu, keby sa nepodrezala rovno na ňom :D...Teda, ak sa podrezala fakt že poriadne, čo asi že hej, keďže sa chcela zabiť :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.