Dotyk Dúhy - Kapitola 2: Troje očí

21. července 2009 v 18:17 | Little Treasure |  Dotyk Dúhy
Som tu s ďalšou kapitolou :)
Chcem ju venovať mame, ktorá mala včera 40, a aj keĎ na mojom blogu v živote nebola (a nebude), kapitola je venovaná jej :D a ešte vám, ktorí poslušne kliknete na c.č. :P
prosím vás o jednu vec...komenty :D potešia :D
Inak, dnes som zistila, že neviem správne vysloviť "ř" :D ja viem, vie to každý debil, ale ja fakt nie :P no hej, som dutá :)
Oznamujem tiež, že tu asi tri-štyri dni nič nepribudne a bude zázrak, ak budem online, preto prosím Sb-čka, aby si ma nemazali...prisahám, že sa zlepším :)
jáj, prosím vás ešte o jednu vec: nápady na HP kapitolovku a hlavne niečo o pointe (obdobie, zápletka...hocičo) :D budem vďačná :)
Klik c.č. :)

Čierňavu som nejako prestala vnímať. Ostala som len ja s mojou malou dušičkou. Asi som nebola celkom pri sebe. Počula som len neurčitý šum z pozadia.


Zrazu som sa prebrala ako keby ma obliali studenou vodou. Telo som mala ťažké. Zápästia ma mierne štípali a pri každom hlbokom nádychu ma zabolelo. Na ľavej ruke som cítila čosi teplé, mäkké a jemné ako hodváb, z čoho som usúdila, že sa ma to niečo dotýka. Napriek váhe viečok som ich otvorila.

Nado mnou žiarili dve žiarivomodré oči, súčasť - ako celok - ešte krajšej tváre. Chlapčenskej. Mal nádherné havranie vlasy, ktoré kontrastovali s bielou pokožkou. Slnko cez sklo pomocou zarosených okien vytváralo vnútri dúhové spektrum, odrážajúce sa od jeho tváre.

Zbadala som, že on ma drží za ruku. V úžase sa mi mimovoľne otvorili ústa.

Viečka zaprotestovali, viac-menej sa samé zrolovali. Keď som sa vnútornou silou prinútila roztiahnuť obrvy, oči chlapca už neboli modré, ako som si pamätala, ale fialové. Bezpochyby to bola najkrajšia tvár, akú som kedy uvidela. Na farbe očí nezáležalo.

Presvedčila som sa, že tá zmena sa mi len zdá. Že to celé je len mojou zmätenosťou.

"Spi," pošepkal mi nadpozemsky príjemným hlasom.

Opäť som zaklipla očami. Po otvorení tam chlapec nebol. Prekvapene som prebehla bielou miestnosťou. Odrazu stál pri okne na druhej strane izby, kde bola dúha najsvetelnejšia, hoci nemohlo prebehnúť viac než pár sekúnd.

Ďalšie klipnutie, a už tam nebol. Sklamane som si prezrela miestnosť. Vyzeralo to ako nemocnica. Ležala som na posteli. Zo zápästí mi vychádzali nejaké trubičky. Bolo tu kopec prístrojov. Dvere zavreté, malé okno, bielizník, nočný stolík, priľahlá kúpeľňa a už len hranica štyroch stien.

Objala som vankúš a viac som nevidela.

Najbližšie, keď som uvidela svet, nado mnou sedela mama. Moja mama. Plakala. Akonáhle uvidela, že sa preberám, stisla mi ruku.

"Ach, dievčatko moje, čo ťa to len napadlo?"

Nevedela som, čo odpovedať. Mama dôvod poznala. Nemohla som predsa povedať: Ale mami, zabiť sa som ešte nevyskúšala...ty veľmi dobre vieš, že mám rada adrenalín!

"Ty predsa vieš," chrapľavo som odvetila.

"Hádam len nie..." Nedokončila a zakryla si ústa rukou.

"Nie čo?" vypálila som.

"Ale n-nič," zahovárala mama. Vybehla na chodbu a zakričala: "Sestrička! Moja Teresita sa prebudila!!!"

O chvíľu sem nabehla sestra v nemocničnom a začala merať všetko merateľné. Tlak, teplotu, tep, cholesterol, hladinu cukru... Mala som pocit, že ma tak skoro nenechá. (Matku poslala preč.) Začala sa ma vypytovať na totálne kraviny, ako napríklad dátum narodenia, krstné meno deda, v ktorej som triede, kde pracuje mama a podobne. Keď som sa pýtala prečo, odpovedala, že vraj musí prezistiť možné poškodenie mozgovej kôry. Zobrala mi krv a vypla infúziu, vraj ak primár nepovie inak, odteraz som na normálnej strave.

"Ako odteraz? Ako dlho som bola... Viete, v bezvedomí?" spýtala som sa.

"Presne týždeň a jeden deň." Sestrička sa nadýchla. "Ten chlapec, čo ťa zachránil, bol pri tebe prakticky celý týždeň. Pamätám si to, lebo tvoju matku vždy minul. Včera tu ešte bol. Odišiel, ani sme si nevšimli. Dnes ráno sme ho tu čakali ako obvykle, ale dnes neprišiel."

"Aký chlapec? Modrooký a čiernovlasý?" vyzvedala som.

"Čiernovlasý áno, ale oči mal zelené," vyviedla ma z omylu.

Zelené?

Začala som sa presviedčať, že ten modro-fialovooký sa mi zdal. Ten zelenooký znie reálnejšie. Nikto nedokáže meniť farbu očí a zmiznúť do piatich sekúnd.

Asi som vyzerala zaskočene, sestrička sa zrazu opýtala: "Stalo sa ti niečo? Poznáš toho chlapca?"

Nie. Ani jedného z tých dvoch. Teda troch, keď počítam aj skutočne neskutočne záhadného fialového.

Pokrčila som plecami. Sestrička sa vzdialila, nechala otvorené dvere do chodby.

Vtrhol tam otec, za ním sa vliekla mama. Až teraz som si všimla, že jej na tvári pribudli dve nepekné modriny. Na otca vyštartoval lekár a snažil sa ho zdržať.

"Pane, ja chápem, že je to vaša dcéra, ale najskôr musíme zistiť, či je v poriadku!" kričal doktor.

"Hovno chápeš," zašpkal otec sám pre seba. Počula som to. Lekár asi nie, stále sa otca nepozeral zhrozene. "Dobre teda, počkám kým sa presvedčíte."

Sadol si na stoličku. Mama počula jeho poznámku tiež, videla som to na nej, ale zďaleka to nebolo najhoršie, čo od otca počula. Sadla si na stoličku čo najďalej od otca.

Lekár zase len kontroloval a kontroloval. So statusom "bez závažného poškodenia mozgu" zavrel fascikel s mojim menom. Pozval samozvaného otca dnu. Otec sa, napriek očakávaniam, rozbehol k mojej posteli bez opitého zatackania.


"Isabel," oslovil ma (takto ma oslovoval výlučne vtedy, keď bol triezvy - vedel, že neznášam mamine oslovenia Teresita a Isabelita - , opitý mi hovoril Ters - čo som neznášala ešte viac), "ja viem, že som sprostý opitý grobian, no... Teraz by som sa najradšej podhrabal, teraz sa za to viním. Isabel, sľubujem ti, že sa zmením. Prestanem piť. Naozaj. Raz sa mi to podarí."

Neverila som mu. V stave triezvosti podliehal sebaľútosti, sľuboval čokoľvek, len aby sme ja s mamou zostali s ním. Postupne sme si zvykli, že nesplnené sľuby sú lepšou časťou jeho osoby.

"Uhm," prikývla som.

Mama čosi bľabotala, otec sľuboval, obaja bľabotali... Najviac som asi chcela, aby odišli, ten ich bzukot mi liezol na nervy, a preto som bola aj rada, keď ich sestrička po dvoch hodinách vyhnala.

Oči sa mi zavreli a zavreté aj ostali.

 


Komentáře

1 pimpinela | Web | 22. července 2009 v 12:34 | Reagovat

mno vôbec sa jej nečudujem, že bola naštvaná keď ju volala mama Teresita a Isabelita :!
som rada, že to prežila a som zvedvá, že či to boli traja alebo len jeden s meniacimi dúhovkami :D (alebo žeby farebné kontaktné šošovky :D)Tie meniace oči už pripomýnali twilight :D
Bože chudiatko,  s matkou to pri tom jej otcovi to určite nemali vôbec ľahkéé...
Mno s témou na poviedku HP ti zatiaľ nepomôžem, lebo ma nič nenapadá...ale kebyže ma napadlo tak sa ozvem :))

2 Little Treasure | Web | 22. července 2009 v 17:49 | Reagovat

[1]: aj ja by som bola naštvaná, kebyže ma niekto volá Isabelita, súhlasím s tebou :D
nie sú to kontaktné šošovky (to by si ich dakto za 7 sekúnd vymenil? ja čočky nosím a silne o tom pochybujem...) :D farba sa mení, ale nie podľa hladu :D

3 miriela | Web | 22. července 2009 v 20:03 | Reagovat

hmm no tak som zvedavá čo sa z toho vykluje a tá podoba s twilight nie je zas až taká veľká

4 pepenka5 | E-mail | Web | 23. července 2009 v 11:17 | Reagovat

[2]: tak podľa čoho? Nemení on podobu? .D

5 pimpinela | Web | 24. července 2009 v 14:27 | Reagovat

[2]: ´tak to som zvedavá podľa čoho :D (počasia :DD muhehe)Alebo on ma v očiach dúhu...alebo žeby on bol dúha...hm? :DDmuhehe

6 Little Treasure | Web | 24. července 2009 v 18:26 | Reagovat

[5]: podľa niečoho z vonkajších podnetov :D ale ja vám to vážne nemôžem prezradiť, lebo potom by vám ďalšie kapče neprišli zaujímavé :(

7 Little Treasure | Web | 24. července 2009 v 18:27 | Reagovat

[4]: podobu nemení...len oči :)

8 CajushHP | Web | 24. července 2009 v 19:59 | Reagovat

tAKZE....cHlapec,ktorý mení oči.to sa mi páči..hmm..

9 Little Treasure | Web | 25. července 2009 v 10:23 | Reagovat

baby, myslím, že najbližšie bola Pimpinela, ale prezrádzať nemôžem :D

10 Crazy | Web | 25. července 2009 v 14:45 | Reagovat

Mení farbu očí podľa počasia? Alebo také niečo? Keď vravíš, že podľa vonkajších podnetov... Ináč sa mi to fakt páčilo, mohla by si pridať ďalšiu kapitolu (a možnože trošku dlhšiu..:D), zatiaľ je to zaujímavé :P

Heh, a nemá ten chlapes dačo spoločné s tou dúhou, keď bola na začiatku? :P

11 Little Treasure | Web | 27. července 2009 v 13:24 | Reagovat

[10]: je na svete ;]

12 Nellie | Web | 2. srpna 2009 v 22:34 | Reagovat

mne sa to staršne páči :) zaujímavý námet :) ách ..idem ďalej , veľa mám zameškané:)

13 Tilia / AYAmee | E-mail | Web | 21. srpna 2009 v 16:38 | Reagovat

A stále si na tom lepšie ako ja, ja neviem vysloviť nielen to "ř", ja neviem vysloviť ani klasické "r" :D!!

Niektoré slová mi tam štylisticky nesedia, napr. to "obrvy", ale to sú detailíky :D...

Plus fakt, že chcela spáchať samovraždu podrezaním si žíl, čo a urobila, a v nemocnici jej do toho dorezaného zápästia napichali hadičky... Sorry, ale lekári by sotva chceli, aby im tam vykrvácala, najmä že dostane infúzku :D. Isto by jej ju pochli do... lakeť sa to volá či ako... Prosto si vezmi rozrezané zápästie - isto ti tam teraz nebudú strkať žiadne hadičky, musia to poriešiť inak :D :D :D!

Aha, počkať... V bezvedomí bola týždeň, čiže... ako rýchlo sa hoja rozrezané zápästia :D?

Alebo som zrazu začala čítať inú poviedku? Pretože v prvej kapitole si ešte podrezala žily a chcela spáchať samovraždu, a zrazu to natiahneš na adrenalín? Potom je pre Terezitu adrenallínovým prvkom prerezanie si zápästia? Ako som to ja, omg, čítala?! Idem si to čeknúť, lebo... :D Nie, ono to tam je: "Celé sa to malo začať mojou smrťou. Teda lepšie povedané samovraždou so skoro stopercentnou zárukou úspešnosti. Dôkladne som sa pripravila. Tesne pred chvíľou som si podrezala žily." Čiže...? Prečo sa tam zrazu spomína adrenalínový zážitok :D?

A ešte netuším, ako sa hlavná hrdinka volá... Žeby Isabel Tereza? To "ita" je inak španielska zdrobnelinka na štýl nášho... No keď nepovieme Pavol, ale Paľko alebo nie Michal ale Miško... To len tak podotýkam, autorka to asi vie, keďže to používa, ale ja sa chcem pochváliť, že to viem tiež, hehe :D!

14 Tilia / Ayamee | E-mail | Web | 16. září 2009 v 19:54 | Reagovat

[13]: ... ju pichli do...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.