Dotyk Dúhy - Kapitola 3: Hádanka [konečne má Terrie nejakú nápovedu, ako ďalej ;) kapitola je krátka, ale teraz to nemá dej, tak v ďalšej nebudem strihať tak skoro;)]

27. července 2009 v 11:05 | Little Treasure :) |  Dotyk Dúhy

Po dlhom čase opäť dávam nejaký článok :)
Asi nie je prekvapenie, že sa mi veľmi nechcelo a nebol čas :P Dnes na tom nie som o nič lepšie, rozdiel je len v tom, že sa mi náramne chce :D
Lenže písať teraz je ťažké, lebo sestra si včera na kúpalisku poranila nohu, nemôže s ňou poriadne hýbať do stredy, čiže furt, keď je smädná, po mne vreští: "Eeeeemkaaaa!" Štve ma to aj preto, že zdrobneninu Emka nenávidím (asi ako Teresa nenávidí Teresitu) :( Navyše sa sem nasáčkovala babka :( :( :( kto ju pozná, vie, že si treba zohnať štuple do uší a hodnú dávku trpezlivosti :D
Mame som k narodkám dala okrem iného aj ľaliu :) o dva dni mama prišla a povedala: "Tie ľalie nechcú veľmi dlho vydržať." viete prečo? No pretože im nedala vodu! :D
Mimo iného, mám tu nový dess, ktorý je síce mojou robotou, ale nie som naňho bohvieako hrdá :I
Ok, už som sa nejak rozkecla, tu máte kapču:






Mama sa za mnou dotiahla o deň neskôr celá natešená, že otec nebol v krčme, ani si nekúpil alkohol v bistre, že vraj sa snaží zaviesť si odvykačku. Najprv ma to aj potešilo, ale povedala som si, že od otca netreba čakať veľa.

Doktori, sestričky, primár a rodičia boli jediní, kto prerušoval ticho mojej izby. Väčšinou ma to nepotešilo, ak mám byť úprimná.

Robili príšerný čaj - presladený s príliš veľkým množstvom citróna. Horšie bolo, že som ho musela vypiť. Nemocnica nebola zrovna najlepšie miesto na svete.

Stále som si dookola ako kazetu v pamäti prehrávala spomienku na zmenu očí z modrej na fialovú. Vynárala sa mi v pravidelných intervaloch. Chcela som veriť, že to bola len hra svetla, no niečo mi vravelo opak.

Zelenooký chlapec sa neukázal. Nečudovala som sa tomu, ktovie prečo. Niekedy som rozmýšľala, či nie sú náhodou jedna a tá istá osoba. O.k., znie to šialene. Odvolávam.

V skutočnosti ma tu držali tri týždne. Už ma pomaly mali pustiť.

Netešila som sa ani domov. Mama by na mňa dávala sakramentský pozor. Podľa jednej nezávislej štúdie väčšina neúspešných samovrahov pokračuje až do úspešného konca. Mama tento údaj poznala.

Samota mala milión výhod, ale zato stotisíce nevýhod. Rozmýšľala som viac než obvykle. Nielenže to neprospieva psychike, ale ani telesne som sa necítila omnoho lepšie ako tesne po skoku.

Raz som spala, a zrazu som sa prebudila na neznámy podnet. Opäť boli nado mnou dve oči, fialovej farby. Vlasy mu hrali všetkými farbami v odleskoch dúhy. Donútila som sa nezavrieť viečka. Pozerala som sa mu priamo do očí.

"Spi," zopakoval to, čo minule.

"Ešte nie," protestovala som.

Farba jeho očí sa z fialovej postupne v zlomku sekundy zmenila na modrú. Užasnutá som otvorila ústa. Zvláštne, divné, hrabe mi, doriti, bože, ten je pekný, to nie je možné, vírilo mi hlavou.

Možno som takému krásnemu chalanovi protestovala práve kvôli pocitu. Bolo to ako keby som snívala alebo bola súčasťou počítačovej hry, kde si všetky postavy riadim ja sama.

"Sss," prešiel mi prstom po ruke, "ale áno."

"Ale nie... Najprv mi, prosím, povedz kto si a či poznáš toho chalana, čo ma zachránil. A vôbec, nie ste vy náhodou jedna a tá istá osoba?"

"Nemôžem ti to povedať," pomaly, s ťažkým srdcom, povedal chlapec. Čiastočne ho prerušil zvuk zvonka. Bolo to tresnutie dverí. "Dobre, môžem ti povedať len jedno.
Ak dúhovú bytosť chceš nájsť, dúhu nasleduj, nebude ťa zbytočne miasť."

"To...to čo malo-," nedokončila som a chlapcova farba očí sa zmenila na oranžovú.

"Prepáč," vysúkal zo seba a zmizol mi spred očí do neznáma. Už ho tam nebolo.

Valila som oči na voľný meter predo mnou, kde ešte pred chvíľou sedel.

"Teresitaaa!!!"

Pomóc, pomyslela som si. To bola mama. Vykrikovala na mňa z chodby nejakým čudne optimistickým prízvukom. Až je to človeku podozrivé.

"Teresita Isabelitaaa!" Zakričala na mňa ešte raz predtým, ako otvorila dvere. Rozbehla sa ku mne a spustila nesúvislé bľabotanie: "Mám pre teba dve úúúžasné správy!"

Premohla som sa a povzbudila mamu: "Výborne. Aké?"

Nadšenie som zahrala dosť slabo, snáď na štvorku, no mamu to neodradilo.

"Tá prvá je, že o tri dni pôjdeš domov," fľochla po mne pohľadom, tak som sa nútene usmiala, "a tá druhá, že...," dopriala si dramatickú pauzu, "otec prestal piť! Už celý týždeň nemal ani kvapku!"

Mama zamrzla v natešenej grimase a ja som sa nezmohla na viac než: "Super, mami." Pokúsila som sa usmiať, ale nepodarilo sa mi to tak, ako som chcela. Boleli ma kútiky úst, až sa mi chcelo plakať z maminho sústavného bľabotania.

Mama a otec mali jednu vlastnosť spoločnú. Niekedy prepadli tichej sebaľútosti, kedy sa ich človek bál nechať s nožom a tabletkami v jednej izbe. V opačnom prípade sa odlišovali. Mama bola vtedy šťastná a ukecaná, otec naopak opitý a hnusný. Väčšinou sme si to stále odskákali.

Teraz sa ako keby svet zmenil. Obaja boli v tom lepšom stave naraz. Len ja som tu ležala. Pocit pod psa bol oproti tomuto milou predstavou. Chlapec ma prenasledoval všade, kam som pozrela. Dávno po maminom odchode som na strope videla jeho tvár a oči meniace farbu. Sústredila som sa na ten verš.

Ak dúhovú bytosť chceš nájsť, dúhu nasleduj, nebude ťa zbytočne miasť.

Čo to malo znamenať? Kto vlastne je, že mi to dáva na vedomie hádankou? A vôbec, čo tým chce docieliť?

Nikdy som nebola dobrá v hádankách. Ani v škole, keď nám na prvom stupni často dávali osemsmerovky a lúšťovky. Nikdy ma nič nemotivovalo snažiť sa. Vždy som opisovala.

Bohužiaľ, pri tomto rébuse sa nedá podvádzať. Na zemi niet človeka schopného úhádnuť to. A ak aj nejakou náhodou áno, ja to nie som.

Mama bola so mnou častejšie ako otec. Hoci som mala odísť až o dva dni, už teraz mi balila veci. Väčšinou trkoce ostošesť a jediným pozitívom je, že jej ako odpoveď stačí slovko hmm. Našťastie mi doniesla hŕbu časopisov, takže mám čo robiť, aj keď len pretáčam strany.

Stále však rozmýšľam nad veršom chlapca.

Ak dúhovú bytosť chceš nájsť, dúhu nasleduj, nebude ťa zbytočne miasť.


 


Komentáře

1 pepenka5 | E-mail | Web | 27. července 2009 v 12:01 | Reagovat

Super kapitola :) Hlasovala som za "Ná...čo já vím..." ale už asi mám tušáka, čo to malo znamenať :)Inak, keď jej mamka tak vrešťala : Teresitááá Isabelitááááá tak som si pomyslela, že sa mamka zbláznila :D Na diplom? Hayden Panettiere, alebo niekoho z Hrdinov :D

2 miriela | Web | 27. července 2009 v 12:08 | Reagovat

hmm tak toto bude ešte iná haluz, ale sa mi to páči :) a aj ten design je chutný ;)

3 CajushHP | Web | 27. července 2009 v 16:36 | Reagovat

Takze,kapca upe perfekt...:D:D co najskor pridaj dalsiu

4 Crazy | Web | 27. července 2009 v 17:30 | Reagovat

Je to fajn zatiaľ ;) Ale keďže sa mi ten príbeh zatiaľ pozdáva, musím trocha kritizovať :D Neber to v zlom, myslím to dobre fakt ;)

Nesedí mi táto veta: ,,Samota mala milión výhod, ale zato stotisíce nevýhod." -mohla si napísať "ale ešte viac nevýhod", lebo toto neznie ako protiklad..

To je jediné, čo ma tam tak zarazilo, prosím, neber to zle ;) Ináč z toho chlapca by ma porazilo, ten musí mať svetové oči!! :))

Btw, tá Teresa je španielka? Keď jej hovoríš Teresita a Isabelita?

5 Little Treasure | Web | 27. července 2009 v 17:45 | Reagovat

[1]: diky :D a diplom už máš ;)

[2]: diky :)

[3]: poznažím sa :/

[4]: diky ešte viac pretože bez kritiky by som si tú chybu neuvedomila :D jasné, keď si to čítam teraz, veta mi nesedí, no ja som tým chcela povedať, že Terese bolo lepšie samej, aj keď stále myslela na toho chalana :D a či je španielka? nie, Portugalsko, ale veľmi na krajine nezáleží :D to Teresita a Isabelita je preto, že jej mama pozerávala hoodne telenoviel ;)

6 pimpinela | Web | 27. července 2009 v 22:40 | Reagovat

peknéé, uvažovala som nad tou vetou čo ti vytkla Crazy...a tak mi z toho vyšlo, že matematicky mala samota stále viacej výhod :DD.
Ten veršík čo jej povedal ten chlapec bol pekný. Len som si predstavila ako niekto zbesilo beží za dúhou a z jedného konca napr. lúky druhý a tá mrcha sa mu stále stráca. :))

7 Nellie | Web | 2. srpna 2009 v 22:55 | Reagovat

možno som na to tak navnadená , že sa mi tie kapitoly zdajú  strašne krátke :D ale fakt sa mi to dosť páči :) btw ak nepije len týždeň ešte sa asi nedá považovať za vyliečeného...ale uznávam , že mamičkáá musela byť nadšená :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.