Dotyk Dúhy - Kapitola 4: Narodeniny

31. července 2009 v 18:11 | Little Treasure :) |  Dotyk Dúhy
Terese to ešte nepáli :D
Ale bude, ľudia, bude... dočkáte sa ;-)
Táto kapitola je ešte len štvrtá, keď sa to tak vezme :D
Och, ďalšími kapitolami iných poviedok si nie som celkom istá, lebo DD je viac-menej isté, z toho mám v zásobe 2 kapitoly, MF mi prirástlo k srdcu, čiže s tým sa budem snažiť, potom ešte pripravujem nové kapitolovky ;) jediné, čo hapruje, je DOPZ :( prečo? Nemám inšpiráciu :D je leto, chce sa vám vôbec čítať o vražde starého dedka Geerowalda? :D Mne nie :D
Tu máte kapču :)







Pustili ma domov. Po mesiaci.

Mama mi pomohla zbaliť si všetky veci a ochotne mi doniesla civilné oblečenie. Zobrala ma domov taxíkom.

Keď som vyliezla z auta, uvidela som náš panelák. Uvedomila som si, že sa dosť zmenil. Keby len dosť! Pokrývali ho iné graffiti, plagáty na odlepujúcej sa stene boli celkom iné, trávnik pokosený, billboardy odlišné, zasadené kvety a milión iných zmien. To, čo ma prekvapilo najviac boli balóny zavesené stužkou při zvončekoch.

Mama mi schmatla z ruky kufor a ťahala ma za ruku cez bránu do výťahu.

"Poď sem, Teresita, no poď!" vláčila ma ďalej.

"Mami! Prosím ťa, nevolaj ma Teresita," protestovala som voči menu.

"Ale, veď je to pekné meno, ako tá bohatá pekná pani z tej telenovely. Určite ju poznáš," obhajovala mama tie svoje telenovely.

"Prosím, volaj ma Terrie alebo Tete," požiadala som mamu, ktorá ma (samozrejme) nepočúvala.

Výťah sa pohol a o chvíľu sme spolu s mamou vystúpili na našom deviatom poschodí. Nehralo mi, že okolo výťahu boli povešané balóny a stužky. Kto má narodeniny?

Mama mi strčila ruku pred oči a vykríkla: "Nepozeraj!"

S cvaknutím sa odomkli dvere a mama ma za ruku viedla chodbou do obývačky, kde náhle ruku odkryla a tým mi umožnila poobzerať sa dokola. Celá obývačka bola zabalónovaná. Nebol centimeter štvorcový, kde by neboli balóny, konfety, stužky či girlandy. To však zďaleka nebolo všetko. Stolík bol plný chlebíčkov a fliaš. Nad tým všetkým trónil nápis Vitaj späť, Tete!. Okrem toho tu stáli všetky moje kamošky. Monique, Fussia, Michelle a aj Moniqueina sestra Kikki. Všetky mali na hlavách lesklé farebné klobúčiky.

Všetky spolu s mojou mamou zvolali: "Prekvapenie!!! Vitaj späť!" a mama dodala: "Vitaj späť, Teresita!"

Dojalo ma to, hoci zároveň pohoršilo. Určite to stálo kopec peňazí a vďaka otcovmu absťáku si nie som istá, či to mame odsúhlasil. Dojatie som uprednostnila.

"Baby, vy ste… Díky! Ste super," pochválila som ich.

Spoločne sme sa zasmiali a ja som ešte neviemkoľkokrát poďakovala.

"To ešte nie je všetko, Terrie," upozornila ma Fussia.

Pochytali ma za ruky a potiahli smerom k mojej izbe. Tam to však vonkoncom nevyzeralo ako moja izba. Pôvodnú bielu farbu stien vystriedala svetlá fialová. Strop bol tmavšej fialovej, skveli sa na ňom fosforeskujúce hviezdičky. Nábytok bol iný. Nový. Biely s čiernymi kovovými rúčkami. Uprostred stála posteľ… nie hocijaká. Krásna biela posteľ s baldachýnom! Na dlážke bol čierny koberec a na stenách dve nástenky! Už som si chvíľami myslela, že snívam.

"Čím som si to zaslúžila? Nemám predsa narodeniny!" vravela som.

"Ale veď ty máš narodeniny, Tete," vyviedla ma z omylu Michelle.

Fakt! Narodeniny! Úplne som na to zabudla. Mala som už šestnásť!

"Blahoželáme," zanôtili všetky naraz.

Nasledovala skoro klasická oslava. Torta, sfukovanie všetkých sviečok, spievanie Happy Birthday, občerstvenie, pozeranie videa a bežné babské kecy. Bolo to skvelé. Po celej tej nude v nemocnici mi oslava dobre padla.

Zaspala som plná elánu a šťstia. Ani nasledujúci deň som nešla do školy, lebo bola nedeľa. Hlbšie som sa zamyslela nad vetou. Mojou vetou. Môžem s plným vedomím povedať, že to bola moja veta, lebo nikto okrem mňa a dúhového chlapca nepozná jej znenie. Jej význam zas pozná len chlapec, o ktorom ani neviem, či existuje.

Ak dúhovú bytosť chceš nájsť, dúhu nasleduj, nebude ťa zbytočne miasť.

Časť "ak dúhovú bytosť chceš nájsť" som neriešila, pretože bola jasná. Dúhovú bytosť som chcela nájsť a "ak" bolo podmienkou. Ak vyriešiš, vetu, nájdeš dúhovú bytosť, Terrie.

Nechápala som, ako môžem "nasledovať dúhu". Čo mám počkať, kým zaprší a vyjde slnko a potom sa naháňať za dúhovými lúčmi cez celú krajinu, kým nezaniknú? Tento verš bol jeden z ťažších. Nielen že nebol presný, mohol mať aj viacero významov. A ja som nerozumela ani jednému z nich.

"Nebude ťa zbytočne miasť" bola časť, ktorá ma nemiatla. Nechápala som významu. Čo z toho, že táto časť ma nebude miasť, keď ma už zmiatla iná?

Kiež by som tak bola v situácii Belly Swan z Twilightu. Ja nemám Jacoba, ktorý by mi povedal, čo je ten chalan zač. Nemám ani webovú stránku vytvorenú špeciálne pre mňa, ktorú by hneď po použití zmazali. Navyše nemám ani šancu vidieť ho každý deň.

Nepoznám ani len jeho meno. Viem len, že má asi toľko ako Cullen, je fakt nádherný a logicky výplod mojej fantázie. Prakticky je to však niekto, na koho myslím 25 hodín denne.

Silná káva.

Zapla som si mp3, dúfajúc, že sa v textoch pesničiek spomenie nápoveda. Jasné, že žiadna neprišla. Márne nádeje.

Nakoniec som celú nedeľu strávila na túlaním sa po pláži. Môžete si ma predstaviť: dlhé tmavohnedé vlasy, minišaty, látková taška, v ruke žabky a debilný výraz môjho zamyslenia.

Pri večeri mi mama povedala, že zajtra je pondelok, aby som si nachystala tašku.

"Mamiiii! Po incidente s útesom nemôžem ísť do školy!" vykríkla som.

"Len pokoj, Teresita, srdiečko. Celý príbeh som tlači ututlala. Volala som aj do školy. Riaditeľka žije v tom, že si bola na dovolenke so mnou a s tatom v Paríži," upokojila ma mama.

"Mami, ty si svetová. Keď ti poviem niečo iné, kľudne mi daj cez hubu," navrhla som jej.

"Hádam nie. Radšej dojedz."

Napchala som si ústa cestovinami a ako som žuvala, sledovala som z okna postupné zmrákanie, až slnko nebolo vôbec vidno. Dojedla som celý tanier jedla. Prebehla som bytom do svojej izby, nahádzala som si do tašky učebnice podľa rozvrhu a sadla som si pred telku.

Schválne som si pustila komédiu. Poznala som sa dobre na to, aby som vedela, aké filmy pri ktorej nálade potrebujem. Spolu so smiechom zo mňa opadli obavy o zajtrajšok.

 


Komentáře

1 CajushHP | Web | 31. července 2009 v 18:48 | Reagovat

Super...idem na dalsiu kapcu..Aj ked,ak mam pravdu povedat,morning fog mam radsej,ale ani toto nie je zlee.-.
Teresita mala narodeniny.Super oslavu,novy nabytok.Perfekt:D

2 pepenka5 | E-mail | Web | 31. července 2009 v 22:32 | Reagovat

Hehe :D Čím dlhšie, tým viac sa mi to páči :D On bude upír alebo iná "nad" bytosť???

3 Crazy | Web | 1. srpna 2009 v 0:54 | Reagovat

No počuj, takže prvá vec: väčšinou, keď sa niekto pokúsi o samovraždu, nepustia ho len tak z nemocnice, ale musí chodiť na sedenia s psychológom... takže to je jedna vec, ktorú musím vytknúť.

Druhá je tá, že si nemusela do toho zaplietať Twilight...Ja viem, je to tvoja vec, ale podľa mňa by to znelo lepšie, keby si tam neplietla iné príbehy- vytvor si prosto vlastný ;) To je len taká moja "rada" ^^ Ináč si ma nemusíš všímať, ja proste moc kecám :D

Inak je to super, len v tejto kapitole toho moc nebolo, idem na ďalšiu ;)  Aj keď...to, ako zabudla na vlastné narodeniny ma rozosmialo :D  Raz som tiež celkom zabudla, že mám narodky ^^

4 Little Treasure | Web | 2. srpna 2009 v 16:30 | Reagovat

[2]: uvidíš...

[3]: nevadí, práveže kritika ma aspoň posunie ďalej :) ok, ja viem, že psychológ, ale mama to nejako dohodla, aby sa ututlalo :D a viem, že TW s tým nemá nič spoločné, proste mi nedalo neporovnávať :D

5 Nellie | Web | 3. srpna 2009 v 16:14 | Reagovat

jémine , ono sa to tak dobre číta . Náhodou , ten zakompovaný Twilight ...také zlaté porovnanie :)

6 pimpinela | Web | 21. listopadu 2009 v 23:23 | Reagovat

Tak konečne mám trošku času tak som sa pustila do čítania zameškaného. mne osobne ten zakomponovaný twilight trošku prekáža...,ale to je tvoj štýl písania, ale inač peknéé. ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.