Kapitola 7:

1. července 2009 v 15:12 | Little Treasure |  Ranná hmla (Morning fog)
UPRAVENÉ!

Tramtadadáááá! Kapča k Morning Fog! Možno sa ešte dneska dokopem k ďalšej , ale pravdepodobnejšie je že nie. A potom dlho nič nepridám, zajtra idem na Thassos (to je v Grécku) a vrátim sa okolo 16., čiže článkov bude jedna veľká nula.
Och, nevie niekto, čo robím pri vkladaní videa zle? Ja som to robila na estrankách a nijako mi to nechcelo dať... Možno mám dačo so skriptami v notebooku, čo ja viem :D Alebo som zasa blbá ja?
No nič, tak dovi, (pravdepodobne) sa uvidíme 16. :D (júla, podotýkam!)
Nevadí, tu máte kapču :)






Alec so svojím podareným dvojčaťom Jane sa vyšvihli ponad budovy kamsi ďaleko za horizont. Snáď Jane pochopí prehraný boj. Toto síce nehrozí, ale nádej umiera posledná.
Emmu som zacítil okolo polnoci spolu s pachom Jane a Aleca. Aro už nebol tým, čím býval kedysi. Áno, tváril sa, že je všetko v poriadku a jeho "malá" skupinka je najskvelejšia pod slnkom, no stále sa snažil získať Alice, Bellu, Renesmee a Edwarda na svoju stranu.
Jane sa snažila Emmu získať na svoju stranu. Neublížila jej myšlienkou - zatiaľ -, tak ju ranila aspoň slovom. Mlčal som, nechcel som sa prezradiť. Avšak ako som ju tam mohol nechať? Bola len jedna a proti tejto dvojici nemala šancu. Prišlo k najhoršiemu. Nemohol som si povedať, že mi je ukradnutá, bolo nutnosťou chrániť ju. Prirodzená reakcia. Možno.

Vynoril som sa spoza rohu a ani neviem, čo presne som povedal. Na tom ani nezáležalo. Podstatný bol výsledok. Tí malí diablici vzali nohy doslovne na plecia - aspoň tak to vyzeralo, ako chodník im poslúžili strechy. Ale aj tak zachovali istú pôvabnosť, natrénovanú storočiami.
"To si... skutočne nemusel. Ja... ďakujem."
"Nie je zač," odpovedal som používanou frázou.
"Ale je. Ja... ďakujem."
"Ideš do môjho auta," prehlásil som a keď som zbadal, že ňou moja veta ani nehla, dodal som: "Už aj!"
"Ale..."
"Pôjdeš so mnou do Seattlu. Chcem sa s tebou porozprávať, no tak. Potom budeš môcť kľudne odísť, len ti chcem čosi vysvetliť a na čosi sa popýtať."
"No dobre," prevrátila očami. Určite to u nej bolo rutinné gesto, ležérne a okúzľujúce.

Pobehli sme k parkovisku s mojim autom. Zdvorilo som Emme otvoril predné dvere. Nemohla odmietnuť. Bez slova teda nasadla. Sadol som za volant a naštartoval motor. Autíčko sa prekrásne pohlo vpred cez diaľnicu.

Emma prelomila ticho: "Ako ste vedeli, že pôjdem práve do Montrealu?"

"To Alice," pripísal som jej zásluhu.

"Ako?" vyzvedala Emma.

Vysvetlil som jej v skratke podstatu vízií. Chvíľu im Emma nechápala. Pýtala sa možno až priveľa, no odpovedal som na všetko, čo chcela vedieť. Potichu som pustil rádio len ako kulisu, bolo na najnižšej hlasitosti. Po chvíli ma tie otázky už iritovali. Na všetky som poznal odpovede. Sám som tie otázky kládol. Lenže teraz som sa ledva prinútil otvárať ústa.

Zaradil som najväčšiu rýchlosť, až Emmou trhlo.

"Preskočilo ti? Vzbudíme pozornosť!" napomínala ma. "Ako keby "vďaka" Ferrari nebola dosť veľká," dodala potichu so silným podtónom irónie. "O čo ti sakra ide?" napomenula ma ešte raz.
Trošku som pribrzdil. Zmenili sme tému, hovorili sme o talentoch. Vravel som pravdu a teraz mi jej otázky neprišli také otravné. Na jej mieste by som i ja bol zvedavý k smrti. Vravel som o Edwardovi, Jasperovi a Belle. Chcel som jej povedať o Renesmee, lenže Emma bola plná zvedavosti, prerušila ma:
"A ty?"
"Čo so mnou?" nechápal som.
"Aký je tvoj talent?"
"Nijaký," priznal som.
"Tak prečo... ťa tak rešpektujú? Niečím musíš byť..."
"Nie. Nič. Rešpektujú ma asi preto, že... som najstarší, možno i najskúsenejší... Neviem."
"Aha. Nebude to náhodou tým, že máš najväčšie sebaovládanie a si z nich všetkých...najľudskejší? Vieš, začínam mať pocit, že ľudskosť je tá vlastnosť, čo ťa vystihuje na sto percent.

Rosalie si Emmu premerala a so smiechom prehlásila: "Vieš, nie si až taká zlá."

"Veru nie," s ešte väčším smiechom súhlasil Emmett.

Emma sa s nimi zasmiala. "Díky."

Chvíľu sme tam všetci len tak stáli.

"Emmett? Žeby sme sa nenapádne vytratili? Nechajme našich zaľúbencov osamote," povedala Rose a skôr než sme jej stihli vynadať, zmizla s Emmettom v útrobách domu.

Zase trápne ticho. Zdalo sa, že ani jeden z nás nemá tú odvahu povedať druhému čo len slovo. Pozerali sme sa uprene na seba, až kým sa Emma zvonivo zasmiala.

"Dokedy ma tu chcete držať?" opýtala sa s úsmevom.

"Navždy," zasmial som sa.

"A to prečo?" vyzvedala.

"Lebo som sa rozhodol," oponoval som, "skrátka tu zostaneš. Musíme ti zohnať novú identitu. Čo si myslíš, že sa po tom tvojom cirkuse s autom sa môžeš niekde ukázať ako Emma Taccyfield?" vysvetlil som jej.

Zakusla si do pery, očividne ju to zaskočilo. "To som nevedela..."

Zase sa do obývačky vnieslo mrazivé ticho. Aj som sa na seba naštval, že som jej to povedal. Mohli sme to riešiť neskôr. Mohli sme byť spolu. Mohli sme...tak dosť! Už som dal na povrch priveľa myšlienok.

"Tak už to vieš. A chcel som ti ponúknuť, či by si," akurát som znervóznel, "či by si sa nepridala k nám. Aj tak meníme miesto. Alice, Edward a Bella čoskoro zmaturujú."

"No ja neviem," povedala. "Chceš povedať, že by ste mi dali novú identitu, všetko zariadili a odo mňa za to nič nechcete?"

"Nie, nič nechceme...Mali by sme?"

"Iní by chceli. Vy ste úplne iní. Lenže...pokiaľ mi nejak pomôžete, musím sa stať "vegetariánkou"?" spýtala sa. Pri slove vegetariánka zbelela ešte viac, ako bola bledá.

"Áno," sucho som odpovedal.

"No dobre no," povedala. "Snáď to zvládneme."

Potešilo ma, že povedala zvládneme. Tým asi myslela, že my ako ja s ňou.

"Nasťahuješ sa do jednej z hosťovských," vyhlásil som.

"Jednej z nich? Vy ich tu máte viac?" prekvapilo ju.

"Uhm. Do jednej z nich. No poď, ukážem ti ich a jednu si vyberieš."

Chytil som ju za ruku. Čakal som všetko okrem toho, čo v skutočnosti urobila. Pritisla sa ku mne a ako prvá vykročila hore schodmi. Ukazoval som jej izby: Rosalinu, Emmettovu, Bellinu spoločnú s Edwardom a napokon jednu z hosťovských. Bola to obyčajná miestnosť ladená do svetlomodra. Zariadená len tak, aby sme nemali v miesnosti štyri holé steny. Na Emme som videl, že sa jej to veľmi nepáči. Ukázal som jej ostatné izby. Potom sme vkročili do poslednej, tá bola hosťovská. V skutočnosti to bolo obyčajné, dosť obyčajné. Emmu to ale absolútne nerozladilo. Zazdalo sa mi, akoby sa jej táto izba pozdávala.

"Waaaau! Carlisle, túto beriem!" zakričala. "Jéj, pozri aký je odtiaľto výhľad!"

Výhľad bol odtiaľ vážne pekný. Keby som nebol taký zatrpknutý somár, možno by som si to všimol už skôr. Normálne som sa zamyslel. Emma ma drgla do pleca.

"Carlisle!" zakričala.

"Hm?" neprítomne som sa ozval.

"Môžem si ísť po veci do svojho bytu alebo mi zacvakneš putá?"

Zasmial som sa pekne nahlas. "Tváriš sa ako v base. Toto nie je Prison Break. Choď, ale prosím ťa, daj si pozor, vyhýbaj sa ľuďom."

"To robím vždy," zasmiala sa a vyskočila z balkóna von.

Ostošesť som si na chodbe turboval hlavu. Povedzte mi, čo robiť, pokiaľ ste vdovec a osoba (tá živá!), ktorú milujete, o vás nechce ani počuť. Nezáleží jej na mne ani v stotinách percent.

"Panebože, Carlisle," povedal Edward. "Ako som ti ju predtým zavrhol, teraz ti ju odporúčam. Ako si môžeš myslieť, že jej na tebe nezáleží? Nič vám nebráni v tom, aby ste boli spolu. Vy si sami medzi seba staváte akúsi neviditeľnú prekážku. Nesmieš sa vkuse presviedčať, ako jej na tebe nezáleží. Ver mi, ona robí to isté."

Po tomto divnom monológu ma Edward nechal na chodbe, ešte zmätenejšieho ako predtým. Čo tým myslel? Nevedel som. Celý svet sa mi pred očami zastrel, Emma mi príjemne zastrela realitu snami. Ťahala tri kufre, a i tak vyzerala lepšie než všetky missky dokopy.

Gentelman vo mne nedal dlho čakať. "Ukáž, pomôžem ti," zobral som jej z ruky kufre.

"Díky," povedala a dala mi letmý bozk na líce. "Idem po ďalšiu várku vecí."

"Koľko toho máš?" zafunel som. Gentelman musí na istý čas ustúpiť. Ak by som jej mal zobrať všetky veci, čo má v byte, do rána všetko nedonosím.

"Nie je toho veľa. Už len asi desať tašiek," povedala, vyšvihnúc sa von.

Desať? Mne to nepripadá ako len desať. No nič. Vyrazil som za Emmou do jej maličkého bytíka. Spolu sme poodnášali skoro všetko do jej budúcej izby. Z ničoho
nič si zmyslela, že chce hneď teraz vymaľovať, rýchlo som ju zastavil a nevedel som, čo robiť.

Sedeli sme v obývačke, každý v inom kresle. Počkať, pokiaľ ma Edward povzbudzoval do vzťahu s ňou, to logicky znamená, že by ma mala chcieť, nie?

 


Anketa

Súboj: Victoria vs. Esme

Victoria 43.2% (16)
Esme 32.4% (12)
Ani jedna 24.3% (9)

Komentáře

1 pepenka5 | E-mail | Web | 1. července 2009 v 19:11 | Reagovat

Jejda =D To je romantické... A kedy sa dozviem, prečo má Emma modré oči? =D

2 miriela | Web | 2. července 2009 v 13:10 | Reagovat

no že mu to docvaklo :D zlatá kapča, uži si teda dovču a potom sa tu 16ho vidíme, to už snád aj ja budem zas na nete :D

3 Nellie | Web | 2. července 2009 v 21:21 | Reagovat

páčilo sa mi to :) Carlisle, chudáčik trpí nedostatkom pozornosti :)uži si dovolenku a hlavne sa rýchlo vráť :)

4 Nellie | Web | 17. července 2009 v 23:12 | Reagovat

Dievča , nemala si už byť na území SR?:)

5 Little Treasure KAPITÁNKA BLOGU ;) | Web | 19. července 2009 v 11:09 | Reagovat

už som v SR, prišla som predvčerom v piatok, teda 17., lenže okolo dvanástej a musela som sa vybaliť, potom zase som včera dospávala (chŕŕ...) navyše bola opekačka, tak som sa zdržala :o dnes zase nič nebude, lebo comp okupuje oco s mamou (na striedačku) :O ale sľubujem, že zajtra bude

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.