Morning Fog - Kapitola 10: Cmuk?

23. srpna 2009 v 19:49 | Little Treasure :) |  Ranná hmla (Morning fog)
Ja som na vás dobrá!!!
A blahoželajte mi, desiata kapitola! Jéj, desiata! Chápete? Prvá okrúhla ;) ;)
Splnila som vám želanie, oni sú už spolu!!!!!
It´s happy, happy, happy, happy, happy, happyend!
jajaj, to tu ešte nebolo! :D
Venované tým, čo komentujú :)
tak a dám vám ešte úryvok z kapče:
-
"Princeznú? Prečo práve princeznú?" začudoval sa.

"Prečo, prečo? Lebo tie sú v rozprávkach. Čo nepozeráš Disneyho?"začudovala som sa ešte aj ja.




Emma Taccyfield
(vlastne teraz už niekto iný, Cullen/Hale/Xxx... vyberte si)



Zatresla som dvere svojej izby. Aj keby dole v obývačke boli ľudia, počuli by to všetci dostatočne zreteľne. V samej podstate to bolo obyčajné chabé gesto. Preklad: toto je môj svet, nerušte ho! Chcem byť sama!

Schytila som najbližšiu fantasy knižku. Hm, zase bláboly o jednorožcoch, bosorkách, čarodejniciach a ktoviečom ešte, avšak stále lepšie než zmieriť sa s realitou.

Realita je to, že jedna polka mňa by najradšej schytila Carlislea, povedala mu všetko, celú pravdu. Totálne celú. S dodatkami, o ktorých Edward nemá ani šajnu. (No super, počul, že čosi tajím. No čo už. On je raz taký.) Realita je taká, že moje po krvi bažiace ja by najradšej vyvraždilo polku Seattlu.

Kniha splnila účel. Hlavou sa mi preháňali víly útočiace na elfov. Uznávam, slabé na knižné uspokojenie, ale dosť silné na prevetranie gebule.

Došla som ku vete: "Iksypsilonka sa začala báť debila xxx útočiaceho zľava," čo bol mimochodom nezmysel, lebo daný xxx bol na tom istom mieste už hodnú chvíľu a aj útočil hodnú chvíľu. (Vymeňte iksypsilonku a debila xxx za prvé mená, čo vám napadnú, nechcem urážať autorku.)

Začala som nad tým rozmýšľať. Prečo sa ho, preboha, bojí až po desiatich minútach? Ja mám od začiatku dve možnosti. Buď sa bojím alebo ma ani nehne. Daná iksypsilonka asi mení názor veľmi rýchlo.

Klop, klop!

Bola som natoľko zaujatá filozofovaním, že som nezačula kroky smerujúce k mojej izbe.

Mám taký dojem, že Emmett by sa ma neodvážil provokovať. Ten to nebude. Carlisle sa mi vyhýba (čo proti mne má???) a baby sa mi po odmietnutí asi budú vyhýbať tiež. Edward by sa mi po daných myšlienkach vyhol tiež. No a Jasper...ten určite nie. Môj prvý dojem z neho bol, že žije izolovane od zvyšku sveta, na inej planéte, kde je miesto len pre neho a Alice.

Logicky, nikto nespĺňa požiadavky. Ak chcem zistiť, kto a čo chce, musím dovoliť vojsť.

"Ďalej!" zakričala som.

Dvere sa pomalinko otvorili. Štrbinou som zbadala Carlislovu tvár.

"M-môžem?" opýtal sa.

"Uhm," súhlasila som.

Opatrne vošiel dnu. Stál bez pohybu pri zrkadle tak, že si nevidel v zrkadle do tváre.

Tvárila som sa, že čítam ďalej. Väčšinu tváre som si schovala za obálkou toho plátku. Očami som ho uprene pozorovala. Vedela som, ako v danom momente vyzerám. Mala som fialovo-čierne kruhy. Tie by zbadal aj slepý a hluchonemý dokopy.

Carlisle zbadal obálku knihy. Pochybovačne zdvihol obočie.

"Odkedy čítaš toto?" spýtal sa. ´Toto´vyslovil skoro ako nadávku.

"Odkedy sa mi vyhýbaš?" odpovedala som protiotázkou.

"Ja sa ti ne-" zasekol sa. Snáď si uvedomil, že sa mýli. Každý Cullen sa so mnou baví, on nie. To nie je vyhýbanie? "Vyhýbam sa ti. Prepáč. Ale..." odmlčal sa. Potom začal odznova: "Môžem si prisadnúť?" spýtal sa tichšie.

"Ale áno," uvoľnila som mu flek.

Pozeral do zeme. Kebyže je to ľudská bytosť, nepovedala by som ani pol slova, a viem, že je pokrytecké upozorniť ho na to, keď sa zakrývam knihou, no nemohla som si nerýpnuť: "Čo je na tej zemi také zaujímavé? Mám síce nový koberec, ale žeby ťa až tak zaujal..."

Ok, som hnusná. Ale aj on, keď si ma nevšíma, tak prečo by som nemohla vyrývať, hm?

Prekukol ma. Pozrel mi rovno do očí a uškrnul sa. Radšej som sklopila zrak ku knihe - niežeby ma zaujala -, akože čítam.

Prisadol si tesne ku mne (mám mravčenie v bruchu, ale pssssst!). Jednou rukou ma objal.

"Zavri na sekundu tú ´nesmierne zaujímavú´ knihu a počúvaj ma. Prosím."

Ďalší priamy pohľad. Kto z vás by mu nevyhovel? Zavrela som knihu bez záložky a položila som ju na komodu.

"Máš moju plnú pozornosť," uistila som ho.

Posmutnelými očami stretol môj pohľad.

"Z vlastnej skúsenosti viem, aké je ťažké ovládať sa. Môžeš si povedať, že zbytočne poučujem, ale to je tvoja vec. Kým nepočujem myšlienky, nie je to moja starosť." Usmial sa. "Keď som sa stal tým, čím som," úsmev sa mi zamihal na kútikoch úst, "najprv som sa znenávidel." Už-už som otvárala ústa, že namietne. On nie je nijaký netvor, nijaký vrah! Vedieť sa ovládať je niečo, za čo by som dala hocičo! "Nie, nie, počkaj. Vtedy totiž neboli nijaké predstavy o tom, že sa dá prežiť na zvieratách. Odsúdil som sa s nápisom ozruta rovno na čele. Rôznymi spôsobmi som sa snažil zmárniť. Nepodarilo sa. Napokon som sa rozhodol vyhladovať. Žiadna krv. Po troch týždňoch v opustenom waleskom lese som sa vrhol na stádo jeleňov."

Nepomohla som si a prerušila som: "Bolo to celé inštinktívne alebo...alebo si sa musel premáhať k zvieratám?"

"Inštinktívne, ale...nečakané. Aspoň pre mňa. To bolo to, čo som ti chcel povedať. Nemusíš sa báť. Ty to zvládneš," prízvukoval mi.

Usmiala som sa. "Dúfam."

"Ale no," presviedčal ma.

"Počkaj, počkaj. Mohol by si pokračovať? Normálne som zvedavá, ako si pokračoval. Veď vieš...ako si sa stal doktorom a zvyšok. Prosím, povedz," poprosila som.

"Hm..."

"Prosím, prosím..." žobrala som.

"No dobre. Potom som sa časom dostal do Talianska. Spoznal som Volturiovcov. Boli...nie ako my, stále však civilizovanejší. Ich životné hodnoty sú vyššie ako len zabíjať, zabíjať, zabíjať. Avšak, živili sa ľudskou krvou. Vlastne, oni sa ňou živia doteraz. Snažili sa ma nahovoriť, aby som bol ´normálny´. Našťastie ma nezlomili."

"A ako si sa potom stal doktorom?" vyzvedala som.

"Akurát som sa to chystal povedať," prevrátil očami.

"Jasné, jasné, tak do toho."

"S Volturiovcami som sa cítil vyšachovaný. Nemal som čo robiť. A chcel som...pomáhať ľuďom. Aj keď bol môj ľudský život zničený, chcel som pomôcť ostatným ľuďom, tým, ktorí majú..väčšie šťastie než ja. Študoval som v Taliansku, tam som začal a storočia ma nejak priviedli sem, do USA. Tak, rozprávka sa skončila," zaškeril sa.

"Rozprávka? Hm, nejak si fandíš. Ešte nemáš happyend ani nijakú vyslobodenú princeznú," opravila som ho.

"Princeznú? Prečo práve princeznú?" začudoval sa.

"Prečo, prečo? Lebo tie sú v rozprávkach. Čo nepozeráš Disneyho?"začudovala som sa ešte aj ja.

Začalo mi byť smiešno. Vyše päťstoročný upír, a v živote nevidel Disneyho! Pche! Čo je to za bytosť?!

"Disney? No to určite! Nie som decko!" zamudroval.

"A ja som?" zapárala som.

"Ako sa to vezme," nenechal ma v omyle.

"Nie som decko!" Zložila som jeho ruku z môjho pleca. Prekrížila som si ruky a otočila som sa mu chrbtom. "Dobre, oproti tebe som. Ale zato ma ešte nemusíš urážať!"

"Prepáč, prepáč," zahováral.

Zložila som ruky a pretočila som tvár k nemu. "Ospravedlnenie sa prijíma." Urobila som grimasu. "Nateraz," dodala som.

"Ozaj, keď už spomínaš princeznú, jednu tu vidím," adresoval mi.

Opäť ma objal, tentoraz oboma rukami a...no schválne, hádajte, čo sa stalo??? Nikto sa nehlási? Hm, vyklopím to. Citoslovcom. Cmuk. Lepšie povedané, cmuuuuuuk! A cmuuuuuk!

Ľudia, toto je happy, happy, happy, happy, happy, happyend!

(Ja nekokcem, to napínam!)
 


Komentáře

1 AnduliatQo | Web | 23. srpna 2009 v 19:59 | Reagovat

Pekná kapča :P
Btw, z kadiaľ máš tie "ikonky" v zápati? Strašne by som jednu chcela na svoju ikonku a preto sa pýtam, že odkiaľ icch máš

2 Nellie | Web | 23. srpna 2009 v 20:25 | Reagovat

hééj, to čo má?Ten kto pozerá Disneyho je decko?Carlisle má nejakú dosť čudnú filozofiu -_- xD inak...yes, už sa konečne unormálnili! :D teraz sa strááášne teším na ďalšiu (:

3 barunka | Web | 24. srpna 2009 v 8:02 | Reagovat

Tady ti něco posílám. Když právě začínáš číst tohle nepřestávej nebo se
# ti stane něco špatného. Jmenuji se Daisy, je mi 7let mám blond vlasy a
# děsivé oči. Nemám nos a uši jsem mrtvá. Pokud tohle nepošleš 15 lidem
# zjevim se dnes večer u tvé postele s nožem a zabiju tě. Tohle neni
# vtip! Něco
# dobrého se ti stane v 15:22 -někdo ti zavolá nebo k tobě promluví a řekne
# MILUJI TĚ!!! P.S.: NEPORUŠ TO... Sorry, že ti to posílam. Posílam to ze
# strachu. Ne o sebe, ale o své blízké. Tento dopis pochází
# z Venezuely byl vyslán, aby změnil tvůj život a udělal tě
# šťastnější. Pošli tento dopis 20 lidem do 96 hodin. Změny se dočkáš do 5
# dnů. Alena Kovaříková, která to poslala 22 lidem, v losovani vyhrála
# automobil. Erik Pražák, který tomuto dopisu neuveřil do 5 dnu dostal
# rakovinu

4 miriela | Web | 24. srpna 2009 v 10:50 | Reagovat

:D tak toto bolo ozaj krásne, vykúzlila si mi obrovitááánsky úsmev na tvári, len tak ďalej :)

5 toniyk | Web | 24. srpna 2009 v 12:05 | Reagovat

ahoj nechceš se zapojit do mojeho SONDesingu?? Máš krásný dess a určitě bys to zvládla!!

6 CajushHP | Web | 24. srpna 2009 v 17:23 | Reagovat

aaaa..pobozkali sa nasi kraasnyy dvaja zalubenci.Tesiom sa..potesilo ma..a taa nesmierne zaujimava knoihaa...heheh:D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.