Morning Fog - kapitola 11: Lovenie (a tým nemyslím len lovenie Carlislea, jasné?)

24. srpna 2009 v 13:17 | Little Treasure :) |  Ranná hmla (Morning fog)
Ja som na vás neskutočne dobrá :D mám kapču :)
prečo? lebo dneska som išla akurát na tréning a odvtedy píšem :D keď mne sa vonku nece ísť :O je zima a nízky tlak, ktorý na mňa pôsobí .D som dneska taká lemra :D
och inak, pochybujem, že ste si dakto všimli : dole mám vo voliteľnom dolnom boxe také tie známočky :D kopec ľudí má na blogu, no nechápem, prečo všetci práve vľavo v menu :D potom je to menu príšerne dlhé :D no a tak :D
jo a tých 14 komentov k ICQ TW je optikuš klam :D 6 z nich je odo mňa a spoluautorky, terajšej MajuliQQ (pokiaľ si zase nezmenila nick) :D takže tak :D
btw, v telke ma potešilo, že Markíza dáva dakedy teraz reprízu Veronicy Marsovej a že JOJka nám dopriala opakovanie Kostí :D na to druhé sa teším vácej :D ak by to dakoho zaujímalo, zatiaľ ma najviac povzbudila woodoo časť :D patrí medzi moje naj, takže... :)
Mno a teraz som doma vyhrabala DVD Van Helsing, idem kukať a potom sa možno umúdrim a dám do psania :)
-
Perex :) [a ak sa dakto nedajbože odváži povedať, že je to krátke, uškrtím ho! 4 strany vo worde je odkedy krátke? hm?]




Emma (bývalá Taccyfield, teraz už asi Cullen, postupne sa s tým zmierujem)


O deviatej sme sa mali všetci zísť dole. Vďaka tomu, že ma Carlisle zamestnával, som to stihla l.t.t. (len tak tak, kto by nechápal). Všetci už stáli v pozore v kuchyni. S Carlislom som bola dohodnutá, že ja zbehnem prvá a on asi päť minút po mne. Aj keď, zakrývať niečo Alice či Edwardovi je poriadny nezmysel.

"Bré ráno," pozdravila som ich.

Odpoveďou bolo zopár ahoj a aj tebe.

V stanovenom čase zbehol dole aj Carlisle. Výprava hotová. A nikto sa ani nepohol.

"Hm, Emma, nechceš nám niečo povedať?" naznačil Edward.

Všetci ostatní dvíhali obočie až pod ofinu. Asi ich uškrtím za ten anjelikovský výraz akože o ničom nevedia. Gŕŕŕ! Ed a Alice sú bonzáci!

"Nie, nie je nič, čo by som vám mala - a chcela - povedať," zastierala som. Platí pravidlo: zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať.

"Carlisle?" vyzvala Rosalie.

Výhražne som naňho pozrela. Prosebne.

"O ničom neviem," zaklamal Carlisle. "No a už poďme."

Edward vyskočil z okna ako prvý. Strašne rýchlo sa hnal do hlbokého lesa a Bella trielila hneď za ním. Pridala sa aj Alice s Jasperom. Rosalie ma pozorovala (tak moment, som v nemocnici či čo, že som na pozorovaní?), Emmett ju zatiaľ čakal.

"Prečo išiel práve Edward prvý?" zvedavo som sa opýtala Carlislea.

"Sleduj ho a uvidíš," zasmial sa.

Vyskočila som s premetom z okna a bežala som za ostatnými. Užívala so si vietor vo vlasoch, no zapichlo ma pri srdci, keď som si uvedomila, načo tu vlastne som.

Po chvíli som pochopila Edwardove prvenstvo. Za ním nestíhal nikto.

Dobehla som ich asi o dvadsať kilometrov ďalej. Jedna z nich mala už po nechutnej povinnosti. Vyzeralo to tam ako v horore. Na zemi mŕtve zviera. Ešteže tam nebola mláka krvi, to by už vyzeralo poriadne nechutne. Blé. Okolo pozlámané stromy. Nad ním sa týčila Alice, upíria veštica.

Čo sa týka mňa, letela som ďaleko od nich, ešte asi dvakrát toľko.

Schválne som si vyhliadla čo najväčšie zviera, starého jeleňa. Parohy mal tak zamotané, že bol zárak, ako prežil bez toho, aby sa mu ten "skvost" na hlave zamotal do koruny blízkeho stromu. Na jeleňa bol obrovský. A tým pádom plný krvi. Vybrala som si ho hlavne preto, že aj tak by tento svet čoskoro opustil a preto, že som nechcela absolvovať celý ten cirkus dvakrát.

Rýchlo som ho zabila a nechala som z neho vytiecť trochu krvi. Naplno som zapojila svoj bezchybný čuch. Stalo sa inštinktom, ako som z neho vycucla aj poslednú kvapku krvi. Bol už mŕtvy. Nechcela som jeho smrť - hoci to bolo len zviera - nadarmo.

Cítila som proces vstrebávania krvi do každej jednej bunky tela. Vystačí mi to ešte také dva týždne, ak som optimistka a ledva týždeň, ak som pesimistka. Kašlať na to.

Rozbehla som sa pomedzi stromy nazad k domu. Kľučkovala som pomedzi hustý lesný porast. Zdržala som sa pozorovaním motýľa. Len tak, tréningovo. Skúšala som, či začujem tichučké šumenie farebných krídelok, a či aj v takomto maličkom živočíchovi zacítim krv. Niečo tam bolo, no v motýlikovi boli možno dva mililitre.

Prešla som na menšie. Mravec. Počula som každý pohyb tenučkých nožičiek. Keď som sa sústredila, počula som úplne všetko. Úplne.

Domov som dobehla so skvelým pocitom naplnenia. Krvou. Odpudzujúce, pre mňa však nutné, na to berte ohľad.

Nebola som v dome prvá. Skoro všetci - okrem Carlsilea a Emmetta - už boli v obývačke.

"Ako sa ti páčil tvoj prvý lov?" spýtal sa Jasper.

"Hm, dalo sa. Predstavovala som si to horšie," odvetila som.

"A, smiem sa spýtať, čo bola tvoja prvá zvieracia obeť?" vyzvedala Rosalie.

"Jeleň. Taký starý, až sa človek diví, ako to tu vydržal."

Školopovinní začali ohovárať učiteľov a ja som rozmýšľala, kde furt ten Carlisle trčí. Asi sa musí zásobovať. Nikdy nevie, či niekto nejde vykrvácať (a som tu ja, tým pádom hrozí, že vykrvácanie bude mojou zásluhou a krv poputuje rovno do mňa). A ovládať sa treba. Keď už nič iné, aspoň toto.

Počkať, ak oni idú do školy, asi mi niečo nedoplo. A kam mám ísť ja? Nemám novú identitu, nemám auto, nemám školu... To tu mám trčať celý deň? Ach nie, toto mi nemôžu urobiť! Čo som komu urobila? Pred chvíľou som predišla potenciálnej vražde a ako odmenu mám toto?! Sa dajte vypchať!

"A kam inam by si chcela ísť?" ironicky sa opýtal Edward. Počul moje "neskutočne geniálne" myšlienky. Moje veľké sebavedomie sa sfúklo na veľkosť mikroskopickej mierky. "No tak, už len týždeň a zmaturovali sme!"

Čože?! Zamknutá na týždeň?!!!! Nieeeeee! Nie! Nem! Nein! No! Non! No né!

"Však v noci budeš s Carlislom, to si pamätaj," zašepkal mi tak, aby to nik iný nepočul.

To síce áno, no ale čo s tým? Deň má dvadsaťštyri hodín, a z toho noc je len osem. Čo si ja počnem tých zvyšných šestnásť? Hm? Teraz buď múdry!

"Dačo nájdeš," odobril si ma.

"No keď myslíš," nedala som mu celkom zapravdu.

Z okna som už zbadala prichádzať Carlislea a tesne za ním Emmetta, bežali. Carlisle sa vyšvihol hore pekne vedľa mňa. Všetci sme si povedali zopár hovadín, aké sa hovoria. Niečo na spôsob ako sa máš.

Prerozdelili sme sa do dvojíc a každý sme odišli do svojich izieb. Čakala som, kým sa celá miestnosť vyprázdni. Vyvalila som sa pohodlne na gauč. Natiahla som ruky a hlavu som si položila na mäkkučký vankúšik.

Pred gaučom bol stolík. Odklopila som drevený vrch a pod nim sa ukrývali hromady kaziet a DVD-čiek. Hrabala som sa v tom. Čo som hľadala? Disneyho. Už asi tri týždne som od neho nič nevidela. Načase to napraviť.

Vyhrabla som Snow White. Podišla som k prehrávaču, vsunula disk a pokým načítavalo, potiahla som Carlisla k sebe na gauč. Túlili sme sa k sebe, ale mňa prebudili aspoň noty úvodnej pesniečky. Veď viete. Ako sa otvára tá biela kniha s nápisom Snow White and Seven Dwarfs. A potom začiatok - Once Upon A Time.

"Čože? Snehulienka?! Chceš ma zabiť?!"

"Bolo to jediné Disney, čo tu máte. A náhodou, keď chceš, tak si choď kam chceš, ale nečakaj, že k tebe budem naďalej milá."

"Vydieranie! Idem za fízlami," povedal, no ja som vedela, ako to myslel. Povedal to len tak.

"Hm, za fízlami. A čo povieš? Som päťstoročný upír a moja upírska čaja ma vydiera pozerať Snehulienku, inak sa so mnou nevyspí? Sorry, s týmto nepochodíš."

"Vrr! Ja ťa zabijem!"

"Počkaj, ešte nevieš podmienky," pripomenula som.

"Podmienky???" vyplašene po mne pozeral.

"Hej. Počul si dobre. Podmienky," prízvukovala som. "Musíš si to pozrieť celé bez urážlivých poznámok, lacných vtipov, nesmieš sa ma nenáležite dotýkať a musíš sa pozerať na obrazovku. A nesmieš sa pritom rehotať ako vôl," povedala som.

"Teraz už chápem, prečo si nemala žiadnu spriaznenú dušu. Nikto nedokázal pozerať toho oného.... Disneyho."

"Nechaj si to pre seba, okej? Och, chcem ti pripomenúť, že ak tú hodinku a pol pretrpíš, urobím čo len budeš chcieť, okrem ukazovania sa v nemocnici a priznania pred všetkými, že sme spolu. Prijímaš?"

"Vydieračka!"

"Áno či nie?"

"Ehm... spravíš úplne hocičo?"

"Áno," uistila som ho.

"Tak potom dobre. Áno," súhlasil, hoci nie veľmi nadšene.

"Juchu!" potešila som sa.

Pritúlila som sa k nemu (aby nemal reči) a počúvala som.

Žila raz jedna malá holčička....jmenovala se Sněhurka...poznáte, či nie?

Zapozerali sme sa do toho. Obraz bol trochu nekvalitný, ale DVD-čko bolo napálené, čiže to sa dalo čakať.

Keď Snehulienka umývala dlážku a spievala tú pesničku, Carlisle sa začal potichu uchechtávať. Drgla som ho, no to už prichádzal princ na koníkovi (inak, čudujem sa, že mu ten kôň nezdrhol...princík robil hluk a koníček uviazaný nebol...v realite by sa bol splašil...), a tak môj blonďavý princík zmĺkol.

Pri kráľovnej macoche po mne kukal, že či to má byť zombie, alebo čo. Vytrvalo som ho ignorovala.

Zarehnil sa aj vtedy, keď sa Snehulienka zľakla blbej sovy a potom utekala kade-tade a tie stromčeky vrhali divné tiene.

Zvyšok filmu prebehol viac-menej v pohode. Konečné And They lived Happily Ever After ma dostalo ako vždy. No čo, som decko.

Vypla som prehrávač a naklonila som sa ku Carlislovi: "A čo mám urobiť za to, že si odkukal celý film?"

"To, čo včera a ešte jednu vec."

"Akúúú???"

"Nebudeš sa ma moc pýtať na minulosť, ok? Žijeme teraz a preto nevidím dôvod, prečo by ťa to malo trápiť."

Zato ja ho tam vidím. Je to divné, chcieť práve toto. Však to je...divné. Asi urobil čosi, za čo by sa teraz najradšej oskalpoval. Ale ja by som sa radšej hodila z mosta ako si to s ním rozhádzala. Most by ma nezabil, to sa len tak hovorí, aby bolo jasné.

Počkám si, ako sa to celé nakoniec vyvienie.

Želala by som si titulok Happily Ever After.
 


Komentáře

1 miriela | Web | 24. srpna 2009 v 15:11 | Reagovat

uo tak toto bolo neskutočne milé krásne zlaté sladké dokonalé neodolateľné skoro ako celodenné pozeranie sa na Dr. Mcdreamyho :D ok, späť k veci, veľmi sa mi to páčilo, disney nemal chybu ;)

2 pepenka5 | E-mail | Web | 24. srpna 2009 v 17:08 | Reagovat

Kapča je bombová :D Ale mňa najviac pobavil tvoj komentár :D Sova je Henrieta, autor je Henrieto :D Bo to je chlap :D Ja som to zistila až neskoro :D

3 CajushHP | Web | 24. srpna 2009 v 17:29 | Reagovat

Jeejo..Toto bolo faakticky zlatuliilililinkee..Muheheheh:D
Snehurka....Hhahha..A ona má byt tyzden zavreta doma.Sak nech jej urobia novu identitu,ne?

4 Nellie | Web | 24. srpna 2009 v 22:34 | Reagovat

fakt by nemal urážať Disneyovky -_- xD ale Snehulienka nikdy nepatrila k mojim obľúbeným..už som ticho o:) btw , ja mám tie stamps v menu , pretože onedlho chystám zmenu dizajnu a vtedy som ich chcela dramaticky presunúť sem dole xD teraz to už také dramatické nebude xD takže tak (: kapitola bola maximálne skvelá! naozaj , úplne..ach..sú spolu neskutočne zlatí (: som zvedavá /prekvapivé/ na ďalší vývin (:
Btw, čo si ty za človeka? Máš úplne môj vkus ! Idem si pozrieť Helsinga , navnadila si ma :D

5 Little Treasure | Web | 25. srpna 2009 v 7:52 | Reagovat

[1]: [2]: : díky, ale nechváľte ma toľko, budem namyslená :D

[3]: hm...posnažím sa s tou identitou :D

[4]: tvoj vkus? hm, neviem...nemôžem za to, bez do úvahy :D (silne pochybujem, že má niekto okrem mňa rád čiernobieleho Mickeyho :D takže toľko :D)

6 Nellie | Web | 25. srpna 2009 v 11:48 | Reagovat

nekaz mi to xD Fajn , možno nemáš môj vkus , ale podobný aspoň v niektorých veciach (:

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.