Dotyk Dúhy - Kapitola 7: Dúha na ústupe

16. září 2009 v 13:49 | Little Treasure :) |  Dotyk Dúhy
V nedeľu bola ráno v Košiciach dúha... na KVP! :D to sa väčšinou nestáva... ale, potom bola poobede dúha aj pri Ťahanovciach či kde :´) dúha... a mne doplo, že Dotyk Dúhy zanedbávam :´) a tak... Vytiahla som túto vec a už v nedeľu to bolo 1,5 strany vo Worde, lenže som to nestíhala dokončiť, a tak som dopisovala teraz :´)
A v nedeľu som aj pozerala Bridget Jonesovú :) tý boha, normálne som sa nasmiala :) bolo to dobré :D a predvčerom som kukala Denník Princeznej 2 :) mám to na DVD-čku, ale je pekné si to pozrieť zase :)
btw, v škoel sa podarila pekná perlička :D učiteľka: "Milan, čo vyrušuješ?!" Milan: "Ale keď Lukáš do mňa pichá..." :D :D :D som sa rehotala, že bolo ťažké prestať :D :D proste lol :D
Pekné prečitko :)









Dotyk Dúhy - Kapitola 7: Dúha na ústupe

Som hlúpa? Ale hej!

Teraz, keď si celý rozhovor prehrávam v hlave, sa mi zdá, že to bol len sen a nič viac. No ako tak uvažujem, nič z toho, čo povedal, neznie reálne. A ten bozk... v samej podstate tiež nie. To som si totiž predstavovala dávno.

Blbaňa, blbaňa, blbaňa!

To je asi z toho nedostatku... niečoho. Neviem síce čoho, ale keď na to prídem, doprajem si. Prečo nedostatok? Lebo chlapík z toho programu mal podobný problém a nakoniec to bol nedostatok bielkovín. Tiež mal rôzne halucinácie.

Hoci, jeho halucinácie nepredstavovali fantasy bytosť, ale z dvoch stĺpov spravili jeden a z jedného dva. A ja vidím všetko normálne. Štyri steny, jedny dvere, jeden balkón, dve okná a z nábytku len po jednom. Len občas pred sebou zbadám chalana, ktorého raz za čas aj pobozkám. O dosť odlišné vidiny, aj keď princíp je rovnaký. Nevidíme realitu.

Samovražedné pokusy mi zjavne nerobia dobre. Psychicky určite. Fyzicky tiež nie. Teda, mne rezanie žíl a topenie na kráse bohvieako nepridáva.

Teraz mi je to celé jasné.

Magická bytosť z dúhy? No to určite!

Pochybujem. Silne pochybujem.

Niečo také sa mi určite iba zdalo. Nemôže to byť pravda, proste nemôže! Nesmie! Nebude! Je to síce pekná predstava, no ak si myslím, že je to skutočnosť, patrím do cvokhausu. Áno, presne tam. Patrím do najvyššej úrovne - do tej v páskovanom kabátiku, inak známom ako zvieracia kazajka.

Že vraj dúha!

Skutočne netuším, kam chodím na také divné predstavy. Možno som to zdedila po otcovi, po matke to byť nemôže. Tá je aspoň občas normálna.

Muselo sa mi to zdať. Aj tie oči. To boli tiene, odlesky, hra so svetlom.

Klasický prototyp reality to rozhodne nebol.

Zasadla som pred telku a niečo som zjedla. Bolo ešte len pol ôsmej. Niečo som si pozrela (ale zmohlo ma to, pretože som sa vnútorne zožierala). Nič záživné. Nuda na taký spôsob, aký si vyberiete.

Do postele som sa dostala prekvapivo skoro, už o jedenástej. Všimla som si, že v poslednom čase chodím spať veľmi skoro. Väčšinou preto, že nemám čo robiť a čiastočne aj kvôli úniku z reality. Tam, kde existuje aj moja predstava menom Tangle a dúha ho každý deň presunie zázrakom ku mne na planétu reality menom Zem.

Tangle, dúha, zjavenie sa, odlesk, oči, farby....

Svet sa ponoril do čiernočiernej tmy. Zaspala som.

Skoro nikdy si nepamätám, čo sa mi snívalo. A aj keď, sú to hovadiny ako topenie sa v sude plnom ľadovej zmrzliny alebo zachraňovanie woodoo bábiek v továrni spod krídel smrti. Aj teraz si môj mozog vybral do pamäte tú najväčšiu hlúposť.

Stála som uprostred tmavého lesa. Všade vrhali stromy šedé tiene. Vyzeralo to tam dosť bezútešne, pretože okrem mňa a lesného rastlinstva sa nikde nevyskytlo nič živé. Les pôsobil čudne prázdny, bez najmenšieho náznaku niečoho dobrého. Nikdy tam nevstúpil človek. Zdesene som sa obzerala okolo seba, hľadala som hocičo, čo by mi pomohlo. Otáčala som sa a videla som, že všade sú len temné stromy. Ich zhrčavené korene pripomínali dračie pazúry. Listy sa kolísali vo vetre. Vydávali šušťavé zvuky. Strašidelne šušťavé.

"Rýchlo, poď za mnou!" začula som v pozadí Tanglov hlas taký, aký som si ho pamätala. Znel zvláštne veselý. Až moc.

Otočila som sa ešte raz a hneď oproti môjmu chrbtu som videla svetlo čistinky.

Rozbehla som sa najrýchlejšie, ako som dokázala. Neviem, kde som nabrala tú energiu, no bežala som. Kam sa na mňa hrabú gepardy?! Stromy vedľa mňa ulietali a ja som ich síce videla strácať sa, no aj keď som bežala, čistina bola stále v rovnakej vzdialenosti a smerom k nej som sa neposunula ani o milimeter.

Vo sne som nezaváhala.

Bežala som ďalej. V snoch som väčšinou ešte šialenejšia než v realite. Tu som sa len hnala vpred. Moje uháňacie vedomie asi nepočítalo s inými hlasmi.

"Teresa!" ozval sa odniekiaľ hlas mojej mamy. Mojej mamy, ktorá mi v živote nepovedala Teresa, odkedy si pamätám, stále ma štvala tou svojou Teresitou.

"Teressie!" To bol hlas môjho otca. Vlastne nie celkom môjho otca. Bol to jeho hlas, kým bol melodický a znel príjemne, nekazil ho chrapľavý podtón alkoholu.

Vo sne som sa ani neobzrela, hnala som sa ďalej dopredu. Ďalej som bežala a vážne som sa divila, kde sa tá sila vo mne nabrala.

"Tessie!"

"Terrie!"

"Tete!"

Fussia, nie klasicky flegmatická, tentoraz na mňa volala akoby išlo o život. Michelle, naliehavo kričala so svojím francúzskym prízvukom, ktorý stále pekne dopĺňal jej vysoký hlas. A Monique, absolútne iná. Vo sne sa zmohla len na jedno slovo, aby ma privolala späť. Znela v pozadí slabo ako echo všetkých volaní.

Na chvíľočku som zaváhala.

"Poď, rýchlo!" zavolal Tangle.

Zrazu som si ich nevšímala, bežala som dopredu, zazdalo sa mi, že som k Tanglemu bližšie a bližšie, akoby sa spolu s inými hlasmi prelomila neviditeľná bariéra oddeľujúca mňa a Tangleho.

"TERRIE!"

Srdcervúce zvolanie. Donútilo ma to otočiť sa, ale krok som nezastavila, až som nakoniec oľutovala, že som sa stále ťahala dopredu. Zem sa podo mnou mäkko prepadla a ja som padala dole, do bezodnej diery, nižšie a nižšie...

"Nieeeeeeeeeee!" zavrieskala som do tmy v izbe.

Sedela som na posteli, celá preľaknutá. Na čele sa mi perlil studený pot.

Nič sa nestalo. Celý ten čas som sa prevaľovala v posteli. Bola som v bezpečí. Viac-menej.

Vstala som a prešla som ku balkónu. Trhnutím som otvorila dvere. Dnu sfúklo ľadový vzduch, až ma zamrazilo do špiku kostí. Naskočili mi zimomriavky, rukami som sa objala a šúchala som si ramená v snahe vohnať si do tela aspoň kúsok tepla.

Pohľad som uprela na budík. 3:28.

Normálny človek by si asi ľahol späť do postele. Ja som už nechcela spať. Čo ak by sa mi snívala ďalšia blbosť? Lepšie bolo neriskovať. Aj tak som predošlé dni spala až priveľa.

Ležala som na posteli (aby nebolo mame nič podozrivé) a počúvala som hudbu z ipodu. A rozmýšľala som. Snažila som sa dúhu vypudiť z hlavy, no mne po rozume behal len Tangle, Tangle a Tangle. Spolu s kolegyňou dúhou.

Presviedčala som sa myšlienkou, že je to celé len moja pojašená predstavivosť.

Stisla som pery a rýchlo som zbehla do kuchyne napiť sa niečoho. Snažila som sa čo najtichšie otvoriť skrinku. Skoro sa mi to aj podarilo. Pohár som mala bezpečne v ruke a snažila som sa bez zvuku zavrieť skrinku. Tresk! Dvere skrinky sa zabuchli, aj keď som ich len jemne postrčila smerom ku skrinke. Povedala som si, že nevadí. Na sekundu sa mi zdalo blbé, že som chcela byť potichu, veď som nič neurobila, ale potom mi došlo, že potom, čo sa stalo, by mama označila za námesačnú a to je to posledné, čo by mi bolo treba.

Naliala som si minerálku. Kopla som to do seba na ex a umyla som za sebou pohár.

Po špičkách som sa doplížila späť do postele s vedomím, že odtiaľ nechcem vyjsť.

Hlasitosť som vytiahla na maximálne maximum, až to ubližovalo mojm bubienkom. Rýchlo som hlasitosť opäť stiahla. Zavrela som oči a započúvala som sa do melódie, rytmu a slov pesničky.

Nejako som vďaka ipodu prežila až do šiestej, kedy som vstala z postele do ďalšej nočnej mory.
 


Komentáře

1 Nellie | Web | 16. září 2009 v 15:29 | Reagovat

jéžiš , aká som rada , že si dala kapitolu aj k tomuto :)
pripadala mi trošku taká...oddychová :) chápeš , nič prevratné sa nedialo
a samozrejme , že sa mi páčila (:

2 miriela | Web | 16. září 2009 v 16:22 | Reagovat

veru taká oddychová (až na túto nočnú moru, teda, som zvedavá či bude predzvesťou niečoho) ale pekná, inak som brutááálne unavená a tak sa mi z toho šachovnicového pozadia kvalitne krížia oči

3 CajushHP | Web | 16. září 2009 v 17:44 | Reagovat

Vstala z postele do dalsej nocnej mory??tomu nechápem.Preco??No,bolo to vsetko vlastne len o jednej noci a o tanglovisajejlen snivalo,dnes..takze somzvedawa,co bude dalej ale som zvedawa,preco sa prebudila do nocnej mory.a co ze to,akuz pesnicku pocuvala v ipode?

4 pepenka5 | E-mail | Web | 16. září 2009 v 19:20 | Reagovat

Do ďalšej nočnej mory :D Že milé :D Na tej poslednej vete som sa skoro urehotala. Inak, ako sa má Boo Boo? :D

5 Tilia / Ayamee | E-mail | Web | 16. září 2009 v 19:51 | Reagovat

[3]: Cajush, ten záver, to bol tzv. cliffhanger :D. Tak sa to oficiálne volá, nekecám :D! To je taká ukončenie časti, kapitolky, ktoré ťa necháva v napätí, čo sa stane ďalej :D...

Ja v žiadnom prípade túto kapitolku nenazývam oddychovou, mne pomenej dejovosti a viacej myšlienok a pocitov práveže vyhovuje! Presne podľa môjho gusta, teším sa na pokračko :D!

PS: Inak chválim i úpravu - nádherné odstavcovanie - a nemáš tam tuším ani len jednu gramatickú chybku či inú hrúbku :D! Takéto poctivé poviedky mám rada, lahodia môjmu perfekcionizmu :-D

6 pepenka5 | E-mail | Web | 16. září 2009 v 20:33 | Reagovat

Jj, to prekladala mamča :D Ona rada takéto veci :D Aká by sa tvojim dioptirám č. 4 páčila? :D Ozaj, teraz som si všimla Av zo Sethom... Ja mám asi 20 obrázkov Team Seth... Koľko máš ty? :D

7 Crazy | 20. září 2009 v 11:25 | Reagovat

Vieš. Povedala by som, že táto časť sa ti asi najviac podarila :D Je to pekne napísané, dobre spracovaný dej a všetko...proste sa mi to páčilo napriek tomu, že sa tam vlastne nič zaujímavé neudialo :D Ale na druhej strane...ak by nepochybovala, že si to všetko len predstavovala, dosť by som sa čudovala. Predsa len, dúhového chlapca nestretneš na každom kroku ^^ Takže sa to skvelo hodilo táto kapitola a bola aj zaujímavá :P Pekné ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.