Morning Fog - Kapitola 12: Nesmierne harmonický pár

12. září 2009 v 9:57 | Little Treasure :) |  Ranná hmla (Morning fog)
Dneska ráno to bolo u nás doma hrozné =:O fakt... babka ma donútila ráno zjesť dva rožky :O teda, na to, že ja raňajkujem veľmi občas a veľmi málo je to úspech v negatívnom zmysle slova :/
btw, strašne sa mi páči ten avatar :) keď ja by som chcela chodiť na gitaru, lenže každý deň mám tréning, už chodím na klavír a v utorok som v škole do štvrtej :/ takže nemožem :´(
kapču som mala rozpísanú spolu so skončením 11., lenže som ju nedopísala pred Parížom a potom sa mi nechcelo :D







Ďalší deň som sa od rána neskutočne, ale fakt neskutočne nudila. Bohužiaľ, vo vlastnom záujme pre zachovanie duševnej pohody obyvateľov Seattlu som nemohla vystrčiť päty z domu. Ak by mi to napadlo, Edward by ma síce nepočul, ale o to viac by ho to naštvalo. A Carlisla tiež. Ostatných nemenujem, to by bolo na dlho.

Prehrabávala som sa v DVD-čkach. Niektoré (malú, veľmi malú časť) som si pozrela. Väčšinu z tých vybratých som dávno videla, a tak bolo prekvapenie dejom filmu v čudu.

A ručička na hodinkách nie a nie sa pohnúť. Mala som chuť ju násilím posunúť na štvrtú. A najlepšie by bolo posunúť ju dopredu o pár dní, nech sa už sťahujeme.

Na obed som sa začala so svojou schopnosťou trochu hrať. Najpr len jeden klon, ktorý sa v´daka mne pohybuje po obývačke. Potom dva, tri, štyri, päť... Jeden som poslala ku váze, druhý k inému miestu a zvyšné do rohov.

Experimentovala som s nimi.

Vždy som silou vôle vyvolala klony. Keď som veľmi chcela, videla som priestor očami dvojčaťa. Ako v 3D kine. Len bez ťažkej techniky. To mi stačilo. Predtým. Teraz som sa nudila a akákoľvek zábavka je dobrá, pokiaľ to zrýchli tie prekliate hodinky.

Na klon, ktorý stál pri váze, som sa sústredila viac. Na jeho priestor. Chcela som, aby som prostredníctvom dvojčaťa chytila vázu.

Akoby som to bola ja som videla svoje ruky dvíhať vázu vyššie a vyššie. Chvíľu som si vystačila s iným pohľadom, no potom som sa chcela vidieť, že držím vázu skutočne v rukách. Teda, môj klon, ale to je nepodstatné.

Akonáhle som "prepla" pohľad, videla som vázu unikať spomedzi prstov klonu. Prsty ako keby tam ani neboli. Priamom cez ne váza padala. Tresk! Následkom gravitácie sa na zemi roztrieštila na tisíce kúskov.

A ja som sa ani nepohla. Viem, že som rýchla upírka. Mohla som vázu zachytiť, nič by sa nebolo stalo. Ja som sa však na nič nezmohla. Bezmocne som sa prizerala. Prečo? Vystrašilo ma to. Nevedela som, prečo spadla na zem pomedzi moje prsty, aj keď som ju držala sekundu predtým. Stále som sa sústredila, aby ten kus krištáľu zostal v mojich rukách, len som "prepla" pohľad. Prečo teda?

Zmena schopnosti kvôli tomu, že sa teraz živím zvieracou krvou? To sotva.

Konšpiračné teórie ma nenapadali. Tie neprichádzajú z neba.

Keď som sa konečne spamätala, odvolala som z miestnosti všetky klony. Zostala som v miestnosti sama.

Kľačiac na dlážke som zberala priesvitné črepiny. Aspoňže som sa nemohla porezať. To by bolo na zabitie. Zvyšky vázy skončili v smetí. A mám pokoj, pokiaľ nerozbijem niečo ďalšie.

Zasadla som pred telku. Tvárila som sa akože nič. Nedalo sa. Vnútri som bola stále vyplašená. Je to detinské, ale mňa to vyviedlo z miery. Po príchode carlislových "detí" bolo toto divadielko o dosť ťažšie. Hlavne v myšlienkach o klonoch, ktoré som musela krotiť a napádali ma rýchlosťou blesku.

Kroky. Zvuk pomalých krokov. Jasné, Carlisle!

Rozmýšľam, či mu povedať o klonoch a váze alebo nie. Možnosť nie by bola rozumnejšia, avšak... Nechcem mu tlačiť do hlavy kaleráby. Možno má tá váza cenu, čo ja viem. A strach zo samej seba - keď sa to tak vezme, bojím sa svojej dvojičky, a teda seba - proste zamlčím. Carlisle nie je taký empatický, aby odhalil klamstvo... snáď.

"Čau Emmie," pozdravil ma Carlisle. A božtek na čelo, akoby mi bol otec.

"Ah-ahoj," snažila som sa nahodiť nevinný úsmev. Vyzeral trošku kŕčovito. Dúfam, že platí príslovie o tom, aká je láska slepá, lebo ak nie... som v riti. Mohol by si niečo všimnúť a to by som nerada.

"Dúfam, že je dom celý aj po celom tomto dni," vyslovil skôr len tak, ale ja som to zobrala vážne.

"Dom je celý... teda, skoro. Rozbila som vázu... nechtiac," povedala som potichu.

"Aha. Nevadí. Hlavne, že máme od tých tínedžerov sekundu pokoj, mňa nezaujíma v tejto sekunde nijaká váza." Cmuk! "Inak, o akej váze je reč?"

Váhavo som sa od neho odtiahla. "Takej krištáľovej z obývačky."

"S nepravidelným okrajom?"

Okrajom? Nevšimla som si ho, no v obývačke je len tá jedna váza, čiže som prikývla.

"Nevadí. Kašlať na vázu."

Pritiahol si ma ešte bližšie. A bozkávali sme sa viackrát po sebe.

"Dnes vyberám program v telke ja," prehlásil (sebavedomo).

"A čo to bude? Návod na rozpitvávanie ľudských mŕtvol?" podrýpla som ironicky.

"Ha-ha-ha," sucho dodal.

"Aké ha-ha-ha? To by k tvojej povahe sedelo!"

presne tak to vyzerá, keď sa dajú dokopy ako pár decko so slabosťou pre Disneyho a starý doktor. Nech sa páči, poobzerajte si tento nesmierne harmonický pár!

"Mojej povahe? Ja nie som nijaký masochista!"

"Nie? A čo si? Milý mierumilovný štyristoročný dedko?" doberala som si ho.

"Prestaň," vážne sa na mňa pozrel. Prekukol ma.

"Prestaňme obidvaja. Čo keby..." mozgové závity zafungovali, "čo keby... sme išli do kina, hm?"

"Do kina? Drbe ti?! Nemáš identitu!"

"Mám, ale o tomto sa teraz vadiť nejdem. Radšej ti poviem, že je to lepšie než sa každý večer doťahovať o vplyve Disneyho a o pitvaní. Navyše, v kine si nikto nebude odo mňa pýtať pas. Seattle je veľké mesto, na druhom konci ťa nikto nepozná."

"Vyhrala si. O pätnásť minút vyrážame."

Ha! Mám to!

Bežala som hore schodmi, no zastavila ma niečia ruka. Alicina, konkrétne. Viem, že som ju mohla zraziť k zemi a nezmôcť sa ani na slovo, no predsa len je to teraz už moja rodina.

"Kamže kam?"

"Ty si to videla, tak načo sa pýtaš?!" zareagovala som.

"Veď práve."

"Vieš čo, teraz to nerieš, potom ti to vysvetlím."

"Vysvetlíš to nám všetkým," objasnila ma Alice.

Po návrate ma čaká hotové peklo.

Nahodila som sa, zhrabla som kabelku a rútila som sa dole schodmi. S Carlislom sme si niečo povedali a pomaly sme vyšli od vchodu k autu.

"Môžem riadiť ja?" opýtala som sa.

"Nie!" kameň úrazu.

"Prečo?"

"Lebo tvoj posledný pokus o riadenie nebol zrovna najšťastnejší, preto."

Narážal na akciu útek spred týždňa. Nemala som nič vo svoj prospech a tak som bola radšej ticho. V kine sme si sadli k nejakému horroru. Pre nás upírov -
rozprávka na dobrú noc. A tá noc je u nás stále dobrá.
 


Komentáře

1 Nellie | Web | 12. září 2009 v 15:39 | Reagovat

"Do kina? Drbe ti?! " *rehoooooot* xDD to bolo bohovské (: aj keď si neviem predstaviť Carlisla ,ako to vysloví xD nejako mi nedošlo , čo má všetkým vysvetľovať ...ale to bude tým , že som málo spala xD alebo som potom už fakt tupá :) alebo otupená...už trepem o:)alé už tretíkrat pozerám nový trailer na NM a z toho som zrejme fakt otupená o:) inak sa mi to fakt páčilo , tak ako vždy :)btw , čo sa deje s  dotykom dúhy? (:

2 miriela | Web | 12. září 2009 v 18:13 | Reagovat

:D neviem prečo ale najviac ma zaujala tá váza, čo bola esmina abo tak? je to síce jedno, ale vŕtalo mi to hlavou hodnú chvíľku :D a inak tiež mi nedocvakáva, že čo má vysvetľovať, ale inak strašne chutná kapitola až mám chuť ísť do kina :D

3 Rosie | Web | 12. září 2009 v 18:35 | Reagovat

Akože som si to najskôr prečítala len tak, lebo som mala dáku povznesenú náladu z tvojich glosov (Scici, goo! :D:D ) a teraz kks, pozerám, to je inak dobré O.o Len vravím, nechápem poniektoré súvislosti, takže si idem prečítať časti predtým (no nič, asi iba ja čítam poviedky od stredu po začiatok xD) Pardon :D

4 pepenka5 | E-mail | Web | 12. září 2009 v 21:54 | Reagovat

hehe, že do kniha, moja? Brala by som, s Carlisleom :D Ale ešte viac s Jacobom, hehe :D Ozaj, ja sa tiež nevyjadrujem veľmi pekne (ehm, ehm, používam "najhoršie z najhorších slov), ale na nete som "Miss Slušná" :D

5 CajushHP | Web | 12. září 2009 v 22:03 | Reagovat

Huhuuu.h....Upiri do kina.ALe nepali jnu to v hrdle.ked doteraz sa zivila ludskou krvou a teraz presla na zvieraciu,ze je odolna??teda vie vydrzat???:D:D No,onak kapca dobra,len si nam nepovedala,co robili vecer

6 pepenka5 | E-mail | Web | 13. září 2009 v 15:00 | Reagovat

Jo, drahá, to ja som neprekladala, to mamča, tak ju orpav :D Čo by si ty použila namiesto "tlupy orangutanov?" :D

7 pepenka5 | E-mail | Web | 13. září 2009 v 18:55 | Reagovat

Mamča vraví, žesi ju neurazila, ale v tom momente, keď to prekladala, ju nič iné nenapadlo :D Tlupa orangutanov ťa ťahá k banánom? Šak ty počkaj, keď za tebou taký "orangutan" dôjde :D A aj ty sa ním staneš :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.