Prečo? [jednorázovka z mojich totálne blbých začiatkov, za ktorú sa hneď po zverejnení zahrabem pod zem]

19. září 2009 v 12:19 | Little Treasure :) |  Jednorázovky
Dnes som nespala... Lebo som nemala dôvod :D lebo každú sobotu vstávam na ôsmu (resp. nevstávam)... a ták... rozcvička bola drasťák, ale potom už pohodáááá :) hrazdy (stačilo sa rozhúpať a skočiť do 1,8 m hlbokej jamy plnej mäkkého molitanu), trampolína (roznožky, šnúry vo vzduchu, otočky, kliky, saltá a pod.), salto do takisto mäkkého molitanu a potom už len doraziť sa kladinou a skokmi cez kozu :) pohodáááá :) aj bola sranda, napríklad pred hrazdou sme si museli dať na ruky taký ten biely prášok :D mali sme to na ksichte aj na oblečení :) takže, pravdepodobne sa každú sobotu môžte tešiť na doobedňajší článok :D
btw, asi ste si všimli, no ale prípady ako Scici nie, čiže: mám nový dess .) Alice a Jasper :) keď ten obrázok je táááák božsky nakreslené :)
K tomu pod perexom: ide o totálny začiatok môjho poblúznenia Twilightom, takže to berte s vééééľkou rezervou :D konštruktívna kritika vítaná :)






Čierny klavír a ja. Sedím opustená a hrám melódiu, čo sa mi z detstva pevne vryla do pamäti. Bachovo Preludium. Zas a znova stláčam tie isté klávesy. Pravou rukou stláčam dve, bielu a čiernu, zatiaľčo ľavá ruka hrá melódiu. Smutnú melódiu. Takú ako celý môj život.
Zas a znova hrám pravou jemne dva tóny. Biely a čierny.

Och, tak veľmi mi to pripomína vlastný život. Čierna, tá mi pripomína teba, a tá biela...je zbytočné vravieť, že ja som bola vždy tá biela, vždy považovaná za lepšiu, než v skutočnosti som. Nie, to ja som bola tá zlá.

Možno si to len nahováram, ale je mi jasné, že Edward Cullen ma raz zabije. Viem to. Nenávidí ma dokonca viac ako teba, on totižto vie, ako nenávidím tú Isabellu. Ja ju totižto nenávidím. To ona chcela tvoju smrťnajviac zo všetkých! Nenávidím ju celým tým kúskom duše, ktorý mi zostal.

Prečo som len nezabránila tvojmu pokusu zabiť ju?

Prečo?

Prečo som namiesto toho len sledovala tvoju záhubu?

Prečo?

Vieš vôbec odpoveď?

Prečo?

Zostal mi už len čierny klavír. Je to jediná vec, do ktorej si vlevam city. City...tá zložitá ľudská vec. Ľudská. Nech si nahováram ako chcem, predsa len nemám schopnosť empatie. Nevedela som, čo sa stane. A teraz je to ešte horšie. Po polstoročí opäť vnímam pocity. Lásku k tebe. Strach. Bezmocnosť. Krutú bezmocnosť. Ľudský pocit... Avšak keď ho cítim, zažívam ďalší. Beznádej.

Melódia sa opakuje, zas biela a čierna klávesa. Ako jediná to viem. Ja som tá čierna. Ty si omnoho belší než ja. Omnoho belší než kvantá bielych kláves v melódii.

Nechávam sa unášať melódiou, znie mi ako niečo nadľudské. Nadľudské? Nie, to nie je správne slovo.

Nie som človek. Aj keď možno by bolo lepšie žiť s vedomím smrti. Možno je na ľudskom živote zaujímavé práve to. Nikto z ľudí nevie, čo ich čaká, kedy zomrú, a preto žijú snáď aj lepší život.

Je toto vôbec život?

Prečo práve my máme byť považovaní za niečo odporné, nechutné, a hnusné stvorenia? Veď sa len pokúšame prežiť.

Tak prečo?

Prečo?

Pozná niekto odpoveď?

Prvú melódiu nahrádza iná, takisto smutná, a predsa nová. Presne ako v mojom živote. Chladnými prstami kĺžem po klávesách. Prevažujú biele, no do skladby patria aj čierne poltóny. Ako v živote. Mojom živote. Život je MÔJ!!!

Prečo táto skladba až príliš kopíruje môj život?

Prečo?

Z celej sily dlaňou trieskam do klavíra.

NIE! Nechcem cítiť prázdnotu, akoby celý môj život bol napísaný v tejto skladbe.

Cítim strach. Nie zo smrti. A ani neviem, čoho sa bojím. Možno práve stretnutia s Cullenom. Viem len, že sa bojím. Tým som si istá, čiže ešte neistejšia.

Doteraz som bola sebaistá, chladnokrvne som zabíjala. Bol si to ty, čo si mi dával istotu, chránil si ma a dodával si mi chuť žiť taká, aká som. Už ma žiadna krv neupokojí, ani Isabellina, nikoho z ľudí. Sedím sama, nad klavírom, v troskách domu, miestnosť ohraničujú krvou ostriekané steny. Trosky...

...sú to isté, čo je zo mňa odkedy...no, veď vieš. Odkedy tu nie si a ja sa tu potĺkam bez teba. Bez teba ma krv neuspokojí. Bez teba nemám zmysel žiť. Bez teba...

Ako dlho ešte budem žiť?

Vie aspoň toto niekto?

Prečo tu zostávam bez teba?

Prečo?

Zostáva mi tu asi len čakať, kým ma nezabije Edward Cullen alebo niekto iný z tej ich podarenej rodiny. Urobili by to zrejme radi. Hoci by im ani vo sne nenapadlo hľadať ma tu. Čím skôr ma zabijú, tým lepšie pre mňa.

Znova idem celý takt odznova. Začínam od tichučkého piana, neskôr to postupne zosilujem až do hlasnejšieho forte. Mäkko, a predsa hlasno hrám posledné takty, pri predposlednom takte zoslabujem zvuk a spomalím tempo. V tichom piane sa nesie posledný takt. Obsahuje dve géčka, ich rozdiel sú dve oktávy.

Presne ako ty a ja. Tiež sme boli to isté, a tiež vzdialení. Vzdialení chuťou po krvi. Aj keby si bol človek, nedokázal by si odolať čerstvej krvi. To aj ja, hoci ty si si krv vychutnávaš. Mne to pripadá trochu odpudzujúce. Kým nemám pri sebe krv, zmýšľam skoro ako človek, nemyslím na krv, ale akonáhle je niekde nablízku človek, neodolám pokušeniu zahryznúť doňho a vychutnať si sladkastú chuť tmavočervenej tekutiny. Je neodolateľná. Dodáva mi silu. Avšak toto platí len kým krv cítim. Keď je nablízku človek.

Prečo máme čerpať silu práve zo zabíjania?

Prečo potrebujeme silu?

Lenže silu na čo? Zas len zabíjať?

Cullenovci musie mať dokonalé sebaovládanie. Keby bol pri mne tak blízko človek, bolo by nemožné nezakusnúť. Je nemožné ovládať svoje upírie ja. Ja, ktoré potrebuje silu. Ja, ktoré ťa miluje. Ja, ktoré by zabilo hoc aj všetkých ľudí na svete, len aby si sa vrátil.

Ty sa už nevrátiš. Krutá pravda. Pravda ľuďom oči kole, lož požičiava svoje, tak znie nejaký ľudský aforizmus, nalepený na špinavej, krvavej stene lepiacou páskou. Cítim, že neplatí na nás. Je milosrdné nahovárať sa, že ty sa raz vrátiš, vrátiš sa z miesta, odkiaľ sa to nedá. Viem, že prebudenie by bolo ešte horšie než priznanie pravdy. Nevrátiš sa.

Prečo?

Prečo?

Tak prečo?

Skladba skončila, zostal len klavír a ja.

Čo zostalo mne?

Som tu v troskách, sama som bez teba len troska, troska bez srdca, bez zmyslu žiť, bez všetkého, čo mi kedy bolo milé.

Vstávam od klavíra, vychádzam z miestosti. V chodbe vidím puknuté zrkadlo.

Cítim sa puknutá ná dve časti, presne ako sklenené zrkadlo. Jedna časť, teraz prevažujúca, ťa miluje a najradšej by sa zabila sama. Tá druhá chce zabíjať ako predtým. Chce zavraždiť hlavne Isabellu, Cullenovcov a pol Forksu. Potom v zabíjaní pokračovať. Ale malo by to vôbec nejaký zmysel?

Päsť vrážam do zrkadla, rozbíja sa, pokrýva mi ruku črepmi, a ja aj tak nekrvácam. Ruku mám len bielu. Bielu ako vždy. Ľadovo bielu, bez akéhokoľvek náznaku červenej. Možno kvôli tomu ľuďom pripadám biela, vždy belšia ako ty.

Zdanie klame, o tom ty asi vieš. Možno áno, možno nie. Možno ma ani nepočuješ. Možno si si bol istý úspechom svojho plánu bažiaceho po krvi. Možno si veril v svoju nepremožiteľnosť. Možno si len nasledoval svoj inštinkt, to, čo sa ti zdalo správne. Každopádne si sa zmýlil.

Prečo len?

Prečo?

Vždy keď som svoju otázku takto sformulovala, kým si ešte žil, očami si po mne mrkol, a ústa si sformoval do výrazu, ktorý by ľudia charakterizovali do smajlíka );] . Tvoj výraz bol krásny. Taký škodoradostný, veselý, šťastný, snáď aj šťastný z mojej nevedomosti, z toho, že mi zas ukážeš správny smer, správnu odpoveď.

Teraz tu už nie si. Už nikdy neuvidím iskru v tvojich očiach, už nikdy nebudeme spolu zabíjať, už nikdy... Pominul si sa tam, do diaľky, ďaleko za obzor, tam, kam nikto živý nedôjde. Už nikdy mi neukážeš ten správny smer. Nie, už mi v ničom nepomôžeš, zostanem tu len sama na všetko.

Laurent sa mi tiež pokúsil pomôcť, no pri tebe to bolo iné. Mne na tebe záležalo. A tebe... ktovie. Ani ja sama som sa v tebe nevedela orientovať. Nikto ťa nepoznal dokonale. Ani ja. Poznala som ťa najlepšie, ale aj tak som nikdy nevedela predpovedať, čo urobíš, koho z ľudí si si vytipoval, koho pach zo širokej škály ľudí ťa priťahuje, čiu krv chceš, a hlavne som nemala ani potuchy o tom, či ti vôbec na mne záležalo.

Ak nie, prečo?

A ak áno, tiež prečo?

Prečo?

Poznáš odpoveď aspoň ty?

Kráčam po chodbe, vchádzam do obývačky. Teda, kedysi to bola obývačka. Teraz je dosť zničená. Steny boli biele, ale teraz omietka pripomína akúsi tmavosivú, sklený stôl je puknutý na dvoje a jedna z váz, ktoré stáli na rozheganej starobylej komode, leží rozbitá na špinavej dlážke, ešte stále vidno zvyšok uvädnutej ruže. Pohovka má rozthnuté čalúnenie a vytŕčajú časti molitanu, čím bola plnená. Sadám si na tú jej časť, kde čalúnený poťah nie je roztrhnutý. Pekne to tu ku mne sedí. Troska sedí v troskách domu na troske pohovky.

Keby si tu bol, nežne by si sa mi prihovoril. Potichu by si mi pripomenul, kedy by som mala pravdu, pripomínal by si mi všetky prípady, kedy som sa nezmýlila. Začal by si ma hladkať po chrbte a mne by nabehli zimomriavky. To by nebolo nútenie. Vyburcoval by si ma, aby som si dôverovala a vyhrala aj tento boj.

NIE! Nesmiem si nahovárať, že si tu. Už som si to raz zakázala. Neviem ovládať ani sama seba.

Potom má zmysel bojovať?

Proti Cullenovcom stojím len ja a Laurent. Ich je asi osem proti dvom. Je to prehraný boj.

Ale prečo?

Prečo?

PREČO???
 


Komentáře

1 Little Treasure | Web | 19. září 2009 v 12:26 | Reagovat

P.S.: kto nepochopil - JE TO PÍSANÉ  POHĽADU VICTORIE, KTORÚ SOM MALA RADA UŽ VTEDY d:P

2 Little Treasure | Web | 19. září 2009 v 12:27 | Reagovat

P.P.S.: ak sa vám dess nepáči, strčte
sa, lebo mne hej :D

3 pepenka5 | E-mail | Web | 19. září 2009 v 14:29 | Reagovat

To, že je  to o Vicky som pochopila hneď - o kom inom by si písala, že moja?! Dess sa mi mocinky ľúbi, len to Jazzovo oko je divné :D Skôr by som dala dess s Vicky..
a ozaj - k Scici....
Veď to je jasné, predpokladám, že Augurujka nevymyslí žiadnu postavu... Takže budú tam účinkovať učitelia, jej "drahý" a Merika... Hnus...

4 Tilia / Ayamee | E-mail | Web | 19. září 2009 v 15:44 | Reagovat

Hneď si to prečítam, len musím pochváliť design - to záhlavie je čarovné :D

5 Tilia / Ayamee | E-mail | Web | 19. září 2009 v 16:27 | Reagovat

[2]: Keď sa ti to páči, prečo máš ešte v nadpise vetu typu "idem sa zahrabať" :-D?

Mne sa to vlastne aj páči, len sa ti tam sem-tam opakujú slová :)

6 pepenka5 | E-mail | Web | 19. září 2009 v 16:45 | Reagovat

Jj, glosujem tú Vranu :D Inak, premenovala som si to na "Krava ku krave sadá" :D A ja by som to vysvetlila takto: Má 11 a má chuť na sex...:D
Budeš tomu musieť veriť - vyhrabala som to v jej anglickom profile :D
A vieš, čo je Auguruj?
Auguruj

Domovom Auguruja je Británia a Írsko hoci sa občas vyskytujú aj v severnej Európe. Je to chudý, zúbožene vyzerajúci vták, podobný malému podviživenému supovi. Je mimoriadne plachý, hniezdi v kríkoch a tŕní , živí sa veľkým hmyzom a drobnými vílami, lieta iba za silného dažďa inak sa skrýva v hniezde slzovitého tvaru.
Auguruj vydáva hlboký prenikavý krik, kedysi považovaný za predzvesť smrti. Čarodejníci sa odjakživa vyhýbali hniezdam týchto vtákov zo strachu, že začujú tento srdcervúci krik. Výskum však odhalil, že Auguruj spieva iba vtedy, keď sa blíži dážď. Odvtedy sa v domácnostiach s obľubou využívajú na predpovedanie počasia, hoci mnohí ľudia počas zimných mesiacov ťažko znášajú neprestajné kvílenie. Perá Augurujov sa nedajú využiť ako brká, pretože odpudzujú atrament.
:D Eh, že niekto t rád fanthasy :D

7 pepenka5 | E-mail | Web | 19. září 2009 v 17:41 | Reagovat

Neva, je to chujovina :D Ozaj, nemáš ešte nejakú takúto... ako to nazvať...VEC?! Niečo na glosovanie :D

8 Nellie | Web | 19. září 2009 v 20:05 | Reagovat

ten obrázok mám v compe , je úžasne nádherný :) Skrátka Jazz a Alice- ľúbim ich :D

je to tak..krásne depresívne. Pochopila som , že je to Victoria (: A ak sa zahrabeš pod zem , tak za tebou osobne dovlečem a vyhrabem ťa ! Prestaň xD je to skvelé (: skvelo napísané ;)

9 Nellie | Web | 19. září 2009 v 20:08 | Reagovat

och , a rozosmialo ma , keď tam bolo písané "už nikdy spolu nebudeme zabíjať" alebo čosi podobné :D pretože to bolo tak bohovské ! Niečo ako " už nikdy nebudeme sledovať východ slnka " a namiesto toho hentá veta . No , nemohla som xD

10 pepenka5 | E-mail | Web | 19. září 2009 v 20:24 | Reagovat

A nedali by sme niečo dokopy ? :D Ako glosu :D

11 CajushHP | Web | 19. září 2009 v 21:28 | Reagovat

Ten design je naozaj kraasny..Nemozem z neho,naozaj zt neho nemozem....:D
A k jednorazovke.No,nato,ze je to jedna z prvych je perfektnaa

12 Tilia / Ayamee | E-mail | Web | 20. září 2009 v 1:17 | Reagovat

Jasan, jasan, dess sa ľúbi, poviedka nie :D! Sry, akosi som to poplietla, hehe :-)

13 miriela | Web | 20. září 2009 v 11:32 | Reagovat

uf, včera mi to za ten svet nechcelo pridať komentár, tak dnes idem skúsiť znovu
ten dess je úžasný, obrázok je naozaj super
čo sa poviedky týka veľmi sa mi páčila až na to, že sa ti miestami hromadili niektoré slová a sem-tam ma zas nejaké slovo vyhodilo z rovnováhy, napr. ten molitan mi absolútne nesadol, ja by som si tento detail odpustila, ale tak vieš je to môj subjektívny názor, ale chcela si kritiku, tak tu ju máš
ale oceňujem myšlienku, naozaj skvelý nápad ukázať Victoriinu citlivú stránku, lebo v knihe bola len ako bezcitná mrcha, ale niečo v nej muselo byť, keď mala takú silnú motiváciu a neodraditeľnú túžbu po pomste, takže sa mi veľmi páčil pohľad na jej vnútorný svet a tá metafora s klavírom bola krásna :)

14 pepenka5 | E-mail | Web | 20. září 2009 v 20:59 | Reagovat

Radšej hľadaj ty :D Ja na to nemám nervy :D Mám jednu v zálohe, ale je dlhá ako krava... Má 30 kapitol a každá je 7 - 9 stránok dlhá, čo by sa ti nechcelo :D Niečo o tom, ako sa krava, čo spí z Voldym zabuchne do Siriusa a on ju premení na Nagini (hada)... Ten koniec tipujem, ale keď sa hl. postava volá Nagini... A ešte spí s Luciusom, zabudla som povedať :D Takže radšej hľadaj ty :D

15 Little Treasure | Web | 23. září 2009 v 18:11 | Reagovat

DôLEžiTý ONAM:

MAMčA ZAVíRILA MôJ NOTEBOOK (ZVAľUJE NA MňA) A NA FOTROV NEMôžEM... ZAZKáZALA MI NET A TAK... NAJSKôJ SA KU COMPU DOSTANEM V PIATOK, ALE PRAVDEPODOBNE Až V SOBOTU (?) ALEBO NEDEľU :/ JE MI TO VEľMI ľúTO, NO NIč NEZMôžEM... OCO BY MI AJ DOVOLIL, ALE... HM, HOVORí SA TOMU POD PAPUčOU :(

BLOGY, MEJLY, TWITTER, SKYPE ANI POKEC NEOBEHNEM... NEHOVORíM, žE MI TO NIE JE ľúTO, JE, LENžE NECHCEM SA S RODIčMI TERAZ HáDAť... NIEčO SOM IM UROBILA A MôžEM SKáKAť OD šťASTIA, žE MA VôBEC PUSTIA DO OPTIMY A DO KINA, NA TRéNINGY A TAK...

SB-čKAM SA MOOOOC OSPRAVEDLňUJEM, PATRí VáM OBROVSKé SOORY

16 Nellie | Web | 23. září 2009 v 20:27 | Reagovat

rozmýšľala som , čo je s tebou :/ Je mi to ľúto , dúfam teda , že sa rýchlo vrátiš späť :)

17 Rosie | Web | 27. září 2009 v 19:34 | Reagovat

Hanbím sa, že som si to prečítala až teraz :D Ale oh, ono to bolo také ľúbezné! :´) Ani neviem nájsť iné slovo na to, ale jednoznačne sa mi to nehorázne páčilo.
_
A inak ešte dlho budeš bez kompu? :(

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.