Premena [jednorázka]

2. září 2009 v 19:17 | Little Treasure :) |  Jednorázovky
nová jednorázka :D
radšej som to po sebe ani nečítala, bola by som pravdepodobne zhrozená :D z pohľadu Carlisla :) keď ja ho tááák beznádejne lááááfujem :) :) :)
-
pochválim sa s newskou: mám nové stampsky :)
-
jo a ako bolo v škole??? :D sprostá otázka, že? :D ja som nebola :D úspešne si zaslúžim status lajdáčka :D
-
dnes mi mama z webstránky školy vytlačila rozvrh :D pred polhodkou zahlásila: "Nachystaj si tašku!" a ja na to: "šak si mi nedala rozvrh!" :D ona mi ani nedala ten timetable (vidíte, viem to aj v EN) :D hrúz :D
-
ako si tak teraz pozerám rozvrh, asi ma drbne =:O chémia trikrát týždenne, v pondelok poobede dvojhodinovka matiky a v stredu poobede triednická, našťastie len raz do mesiaca... k tomu ešte klavír, výtvarka, každý deň tréningy.... bože, ja sa zbláznim :O čo som si to na seba ušila za búdu :D
-
k tej myšičke na obrázku: to ja som drawovala :D je viac-menej nepodarená, ale snáď mi odpustíte, nakoľko som už z toho obdobia o rok staršia a kreslím už kúštičko lepšie :D
-
Enjoy :)










Zas deň, kedy musím ísť s otcom zase chytať "upírov".

Pôvodne sa to začalo pred rokom.

Otec ráno vyrobil pekný škandál. Ako každé ráno mi povedal: "Čo je to za chalana, veľa nepracuje, ženu nemá, ale na tie jeho sprosté knihy, čo stoja celý majetok, na to má čas, že?"

Nevedel som, čo na to povedať. Toto otec hovoril furt, keď ma chcel naštvať. Pracoval som najviac, ako dokážem. Sedem dní v týždni od rána do noci nie je dosť?

Neuniesol som to a neuvážene vytresol: "Tak podľa teba nepracujem dosť? Uhm, už to vidím. A načo preboha by mi bola žena?"

Možno by uvarila, poprala, upratala a pracovala namiesto mamy, ale každý by chcel odo mňa decko, a to ja nemám v pláne. Aj preto, že jediná podľa môjho otca súca žena je poriadne škaredá. V záujme dieťaťa a môjho svedomia hovorím nie, a to pekne nahlas.

Mama sa už stavala ako bariéra na zabránenie ďalšej hádky: "Carlisle, kroť sa! A ty," ukázala hlavou smerom k otcovi, "ty neobviňuj môjho syna bez príčiny!"

"Ticho, ženská!" zaburácal otec. Potom sa otočil ku mne. "Pokiaľ by si radšej pracoval viacej, dnes ideš so mnou. Agatha Rogersová obvinila Hooksovcov z vampirizmu a vieš, že pokiaľ ide o Rogersovú, treba vyhovieť jej požiadavke. Ideme napoludnie. A neopováž sa mi papuľovať!"

Zase príde Londýn o dvoch nevinných ľudí. Hooksovci sú síce divní, ale nikoho nezabili. Určite nie.

Ako keby mohli byť upírmi. "Milá" pani Agatha určite závidí Hooksovej. Každý vidí, že hoci je Hooksová stále bledá a má riadne kruhy pod očami, je pekná, na rozdiel od škaredej a krutej Agathy.

Napokon sa to odkladalo rok. A ja s otcom som honil "upírov a vlkolakov". Milá pracovná náplň. Neskutočne, v ironickom slova zmysle. Ako je napísané, ich prípad sa roky odkladal, avak dnes to Agatha neuniesla.

Je síce pravda, že sú neprirodzene bledí, stále vyzerajú nezdravo, ale určite je na to vysvetlenie. Možno sú jednými z tých, čo prenášajú mor. Fuj.

Je mi ľúto ich smrti. Pretože u nás znamená aj malé obvinenie okamžitú popravu. Áno, kruté. A všedná, každodenná rutina.

Bohužiaľ, musím to urobiť. Škoda nevinných životov.

Na poludnie slnko nepríjemne pražilo. My s otcom sme sa plížili k domu cez časť mesta, neskôr po lesíku. V jednej ruke fakľa, v druhej drevený kôl. Otec vtrhol do útrob domu a mával fakľou pred tvárou nič netušiacej Hooksovej.

Otec nemeškal so špinavou prácou a vrazil žene kôl priamo do srdca. Vrazil ho tam z celej sily, no kôl ju neprepichol celú, zastavil sa kdesi v oblasti žalúdka. Ja som to celé zhrozený len sledoval. Bol som ako primrazený ku stene.

Zrazu zarinčalo sklo. Kým som sa stihol obzrieť či uhnúť, zasypali ma jeho ostré črepy a zarezali sa do mňa ako armáda poriadne ostrých špendlíkov. Cítil som po mne stekať prúdy krvi. Či to bolelo? Áno, ale nie až tak, ako by si človek myslel.

Z rozbitého okna vyletela rozmazaná šmuha. Priletelo to na mňa. Až vtedy som si všimol, že šmuhou bol pán Hooks.

Nestihol som si nič myslieť. Na čo ľudia myslia, keď sa boja o holý život?

Hooks na mňa pozrel lačným pohľadom a mnou prešli zimomriavky.

Tak teda naozaj! On a upír? Upír? Upír...

Nebezpečne rýchlo sa prisunul ku môjmu krku a ja som so zhrozením zistil, že sa nemôžem pohnúť. Ústami sa mi prisal k tepne na krku. Zubami prenikol ku krvi. Zovrela ma strašná bolesť, neustupujúca a pálivá.

Z celej sily som doňho vrazil kôl. Odtrhol sa odo mňa, s najväčším premáhaním nasledoval svoju družku miznúcu ako čierna škvrna na zelenej lúke. Videl som, že otec márne vyšiel za Hooksovou z okna.

Aj napriek bolesti som sa dotackal von.

Krv zo mňa tiekla spolu so stále trvajúcou bolesťou. Potĺkal som sa po lese, teda, lepšie povedané, len som sa tackal s pálivým pocitom. Bohvieako som sa strepal do niečoho kamenného. Kamenného preto, že to bolo po mojom páde na dlážku tvrdé. Asi pivnica.

Pred očami sa mi rozmazávalo. Skoro ako keď pozerám priamo do slnka, vtedy sa mi do pohľadu vytvárajú farebné škvrny. Táto bola rozmazaná a celá čierna. Sivý podklad sa mi mútil pred očami.

Zavrel som viečka. Dúfal som, že klaustrofobické zdanie stále zmenšujúceho sa priestoru pominie. Našťastie (ako sa to vezme) som už nevidel nič. Len cítenie, to zostalo.

Celé telo som mal ako v ohni. Nebolo jediného kúska kože, kam by sa mi táto príšerná bolesť nezažrala. Snažil som sa pohnúť, no nič sa nedialo. Zakusol som si do pery, aby zo mňa nevyšiel žiaden zvuk pripomínajúci kvílenie sirény.

Nič nepomáhalo.

Najskôr som počítal v hlave do desať. Potom dvadsať. Ťažko sústredilo najmä pre tú bolesť. Vzdal som počítanie času. Čakal som na koniec. Na smrť. Na hocičo, čo by ma vytrhlo z tejto reality. Nechutnej reality. Horšej než tie reči, čo o upíroch vedú klebetnice odvedľa.

Mohli to byť hoci aj sekundy, pripadali mi večné. Mozog mi potvrdil, že skôr hodiny. Možno i dni som sa zvíjal v bolesti, nevediac, kedy si po mňa príde smrť. A ja som sa modlil pre konečný okamih existencie.

Neskôr však napriek mojim pochybám prišlo vyslobodenie z tiesňavy plameňov. Celý som bol ako ochabnutý. Svetlo mi prekvapivo udrelo do očí. S ľahkosťou som ich otvoril. Všade bolo svetlo. Samé oslepujúce svetlo. Nepríjemne biele. Reflexne som žmurkol. Svet nebol taký nepríjemný, hoci stále biely.

Poobzeral som sa okolo seba. Nemýlil som sa, bol som v pivnici zarastenej machom. Nikde nikoho. Uvedomil som si ďalšiu vec. Že vidím aj srnku o dvesto metrov. Že počujem každý jej nádych. Že počujem letiaceho vrabca. A hlavne, že cítim každý pach okolo.

Pozrel som sa na svoje telo. Bol som oblečený v tom istom, ale znepokojilo ma, že som bledší ako kedykoľvek predtým. Začal som z toho miesta utekať, no bol som hrozne rýchly, stromy sa okolo len mihali a ja som netušil, ako je možné vyhnúť sa im. Nahmatal som si krk. Nijaká stopa, nič.

Dal som si v hlave všetko dokopy. Uhryzol ma upír, takže som... Rovnaké monštrum. Som tým, proti čomu som išiel. Proti čomu idú všetci ľudia, pretože nemajú na výber. Či sa budú brániť, či nie, v nebezpečenstve sú aj tak. A ja tým byť nechcem!

"Nieeeeeeeeeeeeeeeee!" zareval som do húšťavy. Ten hlas...ten nebol môj. Bol síce príjemný na prvé vypočutie, no nebolo to moje pôvodné ja.

Jedna časť mňa - nové ja - chcela do mesta. Vrhnúť sa na červenú tekutinu, vychlípať ju, vycucnúť každého len pre osobné uspokojenie. Druhá časť - tá, čo zo mňa zostala - sa za to znenávidela.

V mysli som si prehral ľudské spomienky. Mama, snažiaca sa urobiť len to najlepšie. Otec, v konečnom dôsledku to isté. Nevinní ľudia, ktorí za nič, čo sa so mnou stalo nemôžu a ak sa obrátim, práve oni by na to doplatili.

S vypätím sebaovládania som zavelil hlbšie a hlbšie do lesa.

Rozhodol som sa postupne vyhladovať. Izolovaný dostať, čo si zaslúžim. Smrť by bola v tomto živote vykúpením. Len či sa mi to podarí. Snáď.











P.S.: prežite zajtrajšok, zajtra sa už drsne učí.... ani ja sa neteším :´(
 


Komentáře

1 pepenka5 | E-mail | Web | 2. září 2009 v 19:31 | Reagovat

To bolo pekné :) Ja neviem prečo, je mi ľúto pani Hookovej :D

2 blackRose | Web | 2. září 2009 v 19:51 | Reagovat

páni!to bolo absolutne squele!!!!!:)super,super,super:)...a k tej nasej milovanej skole...ani ja sa vobec netesim-.-,ale kto by sa?...drzim palce,nech to vsetko zvladnes,bo mas toho teda dost!

3 wladka | 2. září 2009 v 20:05 | Reagovat

super vazne..sice chudak chlapec..necela by som

4 CajushHP | Web | 3. září 2009 v 19:43 | Reagovat

Hhahah..Ale nechcela by som tu bolest...
No co sa tyka skoly.Ja CHemiu nemaaam,,..ja mam len tovaroznalectvo..to je podobne ako chemia

5 Nellie | Web | 3. září 2009 v 20:26 | Reagovat

čítala som to už včera , ale na koment nezostal čas o:)
ale je to skvelé :) fakt zaujímavý nápad a senzačne napísané :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.