Anjel

31. října 2009 v 20:31 | Little Treasure :) |  Jednorázovky
Keby toto videla Meyerová, asi by mi urvala hlavu... úplne som zničila jej verziu jedného z Cullenovských párov... sorry :D pôvodne to malo byť celé inak, ale takto mi to tam ide lepšie :) radšej sa nepýtajte, kto tam mal byť pôvodne, ok? aj keby ste sa pýtali, neodpoviem :P pod textom je trošku môjho pokecu, pretože vycapiť to sem hore nie je fér, prišli by ste o prekvapenie...alebo nie?
takže asi posledný článok na dnes...SB-čka neobehnem, což je mi líto, no ale keby mi foter prišiel na to, že som online, nebolo by to dobré...písať budem, ale predpokladám výpadok, preto som vás takto zásobila :D no a nebudem nikde online, lebo - tréningy, škola, klavír, výtvarná (ktorú už nemožem blicovať - a ani teórku)...toť vše :)
a nemám depku :D
tak čawte ;]



Bolesť prišla. Bez oznámenia. Ako keby mi pomohlo, keby som to vedela vopred. Nepomohlo. Čo by som z toho mala? Nič. Takto som získala sekundy na premýšľanie, čo sa to vlastne deje a až potom som pocítila hnusnú páľavu. Tak za tieto sekundy som bola vďačná. Keby mi môj "stvoriteľ" povedal, že to pocítim, asi by som mu neverila, no potom, keď by sa bolesť uráčila prísť, vedela by som, o čo ide. Takto som sa našťastie pár sekúnd nesústredila na bolesť, ale na to, prečo sa mi to stalo.

Au? Nie. Nepovedala som ani hláska. Aj preto, že som sa cítila, akoby ma celú vrátane pier vhodili do plameňov pekla. Najprv to pálilo len na hrudníku, ale neskôr, keď som si uvedomila, že to, čo sa robí, je veľmi, veľmi zlé a chcela som zakričať, moje ústa sa nechceli pohnúť a aj tie zahoreli neznámym pocitom. Bolo to horšie než hocijaká bolesť, akú som doteraz zažila.

Keď som bola malá, jedno spadla som pod auto tak, že mi zlomilo rebrá. Nič v porovnaní s týmto. Vtedy ma totiž boleli len rebrá. Teraz sa mi plamene - plamene, nie zlomenina - rozširovali po celom tele.

Ústa som predsa len o milimeter otvorila, lenže plamene zvýšili svoju potenciálnu energiu spolu s kinetickou. Preklad? Že to pálilo viac ako doteraz.

Jediné, v čo som dúfala, bola smrť. Predstavovala vyslobodenie od tohto. Chcela som zvriesknuť: "Zabite ma! Tým ma zachránite!", avšak keď som sa znova odhodlala roztvoriť pery, plameň prešiel na chvíľu zo srdca do úst, z kotých sa vydral pridusený škrek. Nedokázala som poriadne zakričať. Bolesť mi zvierala jazyk, paralyzovala ho páľavou.

Čas nič neznamenal. Koľko to mohlo byť? Pol hodiny? Dve hodiny? Možno len sekunda. Pojem o čase by mi nepomohol.

Bilo mi ešte srdce? Dúfala som, že už dlho nebude. Želala som si ukončiť svoju existenciu hneď. Priala som si, aby to bol niekto láskavý, kto by mi dýkou prešiel cez srdce.

Chcela som si na niečo spomenúť, čo by rozptýlilo aspoň myšlienky na bolesť. Chcela som sa od toho všetkého odosobniť, v predstavách zalietnuť ponad miesto, o ktorom som nemala ani prehľad. Keby vás zvierali takéto plamene, aj vám by bolo srdečne jedno, kde ste.

Chcela som prosiť o milosť, o ukončenie toho všetkého. No moje ústa boli asi privarené páľavou. Nedokázala som to.

Možno by si normálny človek aj na takúto bolesť po čase zvykol. Ja nie. Také som ešte nezažila. A dúfala som, že ani nezažijem.

Čo znamená čas, keď nepomáha? Nič je pre plynutie času pekný, všeobecný výraz.

Vlastne som ani nevedela, či dýcham. Trošku divné. Avšak, pravdepodobne som dýchala. Keby ma niekto škrtil, bolelo by to na sto percent menej.

Z toho, že som pred sebou videla len čierňavu, som usúdila, že mám oči permanentne zavreté. Keď už nič iné, ušetrili robotu zamestnancom márnice. Za predpokladu, že už konečne zomriem.

Nestalo sa.

Láska nie je nekonečná, ale bolesť áno. Tá ľudská dvakrát.

Čo vlastne znamená večnosť, pokiaľ ju prežívate v bolesti? Asi je to čudný pocit.

Najviac mi plameň zvieral srdce. Hruď mi možno poliali benzínom. Ten je horľavý, nie? Nie? Ale hej!

Postupne som sa začala cítiť, akoby som silnela. Akoby sa mi spolu s ustupujúcou bolesťou do končekov prstov preliala neznáma sila. Nebolo to len tým, ako som sa prestávala cítiť stratená v nevedomosti. Bolo to ako vyslobodenie z pekla, kam som pred chvíľou chcela ísť.

Končatiny ani hlava ma viac nepálila. Už som si želala, aby to isté platilo o hradi. Zrazu som už mohla a kúsok pohnúť perami. Už som nechcela kričať. Keď som nekričala vtedy, teraz som nemala dôvod.

Trochu som čosi započula. Šum okolia. Divné.

Okruh ohňa sa opäť zmenšil. Áno.

Posledné sekundy spaľujúceho pocitu. Po hodinách. Možno dňoch.

Konečne nič. Samozrejme, šum. Ale mimo toho nič. V očiach som mala tmu. A na nič som si nepamätala, v mozgu som mala vzduchoprázdno.

Na okamih som sa bála otvoriť oči. Bezdôvodne.

Potom som viečka otvorila, čo som na sekundu oľutovala. Svet bol čudne biely, to svetlo mi ranilo oči. Nevidela som nič okrem beloby. Zopárkrát som zamrkala.

Nado mnou sa skláňal anjel. Doslova. Blond vlasy, zlaté oči a výraz ohromenia. Asi som vyzerala rovnako, akurát trochu aj ubolene.

Jediné miesto, kam stále šľahali plamene, bolo hrdlo. Cítila som sa čudne neúplná. Časť zo mňa chýbala.

"Prepáč," zašepkal anjel a ja som mu nerozumela.

"Prosím?" opýtala som sa.

Aj môj hlas znel čudne. Neprirodzene dokonalo, skoro ako spev. Ako žblnkotajúci potôčik.

"To, čo som ti urobil."

Čo?

"Ty," prekvapene sa ozval, "ty si to nepamätáš?"

Nadýchla som sa. "Pamätám si len tú bolesť," priznala som. Pohľad som uprela kamsi do zeme. Až teraz som si uvedomila, že som stála na drevenej dlážke.

"Len bolesť," vzdychol. "Vieš, už nie si viac človek. Si upír," vysvetlil mi.

Pokrútila som hlavou.

"Nie je to len klam. Je to...pravda. Si nesmrteľná. A tiež sa musíš živiť krvou. Je mi to veľmi, veľmi ľúto. Prepáč."

Bola som ticho. Čo povedať záchrancovi? Nemohla som ďakovať, pretože sa za to ospravedlňoval.

"Naozaj si nič...nič nepamätáš? Nič? Kto si bola, čo sa ti stalo?"

Pokrútila som hlavou.

"Ani svoje meno?"

Opäť som pokrútila hlavou.

"Tak potom...budeš Alice."

"Budem čokoľvek, čo budeš chcieť ty," zašepkala som mu.

Usmiala som sa a pobozkala som svojho anjela, strateného v mojich pocitoch voči nemu. Navždy.









Tým sľúbeným zhovadeným párom boli Alice a Jasper, komu to nedošlo/nečítal Twilight...ja veľmi dobre viem, že sa mali stretnúť inde a som si vedomá zhovadenia Meyerovej (skvelého) diela... prepáčte všetci, mne to takto sedelo lepšie ako to, čo malo byť pôvodne, takže to berte tak, že je to zhovadenie, no menšie, ako malo predtým xD v tejto verzii ju v ústave nenašiel James, ale Jasper... sorry... :) v poslednom čase je on druhým blonďavým anjelom :)
Little, alias Lenivá_poviedkarka2 (na druhú) xD
 


Komentáře

1 pepenka5 | E-mail | Web | 2. listopadu 2009 v 20:05 | Reagovat

Ja som uvažovala nad Carlisleom a  Esme :D Neviem, prečo :D Ozaj, zajtra uverejníš tú poviedku? :D

2 pepenka5 | E-mail | Web | 3. listopadu 2009 v 16:08 | Reagovat

Zlatko, kedy tú glosu uverejníš? :D

3 CajushHP | Web | 5. listopadu 2009 v 19:23 | Reagovat

To ti Carmen urvala hlavu..Ani meyerovu nepotrebujes

4 Nellie | Web | 5. listopadu 2009 v 21:14 | Reagovat

uvedomuješ si, že si práve spochybnila moju jednorázovku? xDD" mne to takto sedelo lepšie ako to, čo malo byť pôvodne, takže to berte tak, že je to zhovadenie, no menšie, ako malo predtým xD " Hej! Ale okey, odpúšťam xD keď tak nad tým premýšľam pri mojom Anjelovi/ Emmett a Rose, nechce sa mi to celé vypisovať/ som tú bolesť preskočila rýchlejšie ako cez jeden riadok o:) ty si to tu táák pekne , presne opísala(: páčilo sa mi to (:

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.