Dotyk Dúhy 8 - Šedá aura

31. října 2009 v 20:21 | Little Treasure :) |  Dotyk Dúhy

internetovo som sa na niečo zmohla a vo chvíli, keď nie je komp strážený a môj nesmierne aktívny fotrík neschoval istú časť káblika, ktorý potrebujem k netu, som sa prikradla k starému notebooku ;] mám to už dlho, radujte sa, veseľte sa, lebo dlho nič nebude -_-






Dotyk Dúhy 8 - Šedá aura


Ráno som sa musela strašne poponáhľať, keďže som bola večer lenivá narvať veci do tašky. Po Tangleho zjavení som včera bola dosť vyvedená z miery, to preto. Kto by si po tomto chystal veci?

Potom som si navliekla prvé, čo som zbadala, a aj keď to nespĺňalo moje predstavy o ideálnom oblečení, kašlala som na to. Zhrozene som pozrela na svoje vlasy. Ach bože! Vyzerám ako metla. No super! Nejako som sa to snažila dostať pod kontrolu. Špirálou som sa potom v tom zhone trafila do oka. Bolo nesmierne otravné vyberať z očného bielka jej čierne pozostatky. A ono to aj dosť bolelo. Blé!

Nanešťastie, mama si zrazu zmyslela, že raňajky sú najdôležitejšie jedlo dňa. Natlačila mi do hlavy okrem množstva zbytočných kecov o zdravej výžive aj dve žemle a čaj. Bolo mi jasné, že sa to vo mne dlho neudrží.

S odporom som sa to snažila zjesť. Neskoro som zbadala čas. 7:48. Skvelé. Ešte prejsť desaťminútovú cestu do školy! Zdrhla som z domu skôr, aby som zabránila prednáške o zdravých obedoch.

Bežala som šprintom. Taška sa mi po chrbte kymácala hore-dole, pričom hlučne cinkali na nej zavesené kovové prívesky. Super, vzbudila som pozornosť. No už fakt len toto chýbalo k "dokonalému" dňu. Dobehla som nakoniec v rekordnom čase púhých šesť minút.

Jedna milá upratovačka mi odomkla a prebehla som sa do šatne, aby som sa prezula a zbavila sa šiltovky. Musela som už len prebehnúť cez celú školu do tej našej triedy. Bohovské!

V duchu som sa pripravila na pokarhanie riaditeľom, prípadne dvojku zo správania. Bola som pripravená v plnom rozsahu na podobný postih. A nič! Učiteľka ma len zvozila. Niežeby som počúvala. To nie, ale nie som úplne hluchá. Z tónu hlasu sa dá zistiť všeličo.

Prikyvovala som na všetko, čo povedala. Uhm, áno, už sa to nestane, jasné, už sa vidím.

"Teresa, vnímaš ma vôbec?!"

Čo? Ten jej nablblý monológ sa už skončil? Ahá. Tak preto. Asi som prikyvovala príliš nezúčastnene. Nie, nevnímam!

"Pravdaže vás vnímam," zarecitovala som.

"Nie som si tak celkom istá. Čo bola moja posledná veta?"

Nemám šajnu! Nevadí. A tak som blafovala. "Že sa to už nemá zopakovať?"

Znelo to neisto. Tak som sa aj cítila. Čo také dôležité mohla povedať, že ju to utvrdilo vo vedomí, že na ňu kašlem?

Trieda sa zasmiala. Spomenula som už, že sa všetci zasmiali aj po mojom príchode o 8:02? Nie? Tak to spomínam teraz. A zasmiali sa aj po tomto blafe. Jojha. Je tu nejaká pointa, ktorá mi ušla. Presnejšie povedané, nezachytila som ju.

"Nie." Ach jaj! Ten chladný hlas ma utvrdil v tom, že mám prúser. Poriadny. Asi trest. "Moja posledná veta bola, aby si nám zopakovala učivo minulej hodiny." Učiteľka už nebola čudne odmeraná ako kus kameňa, z jej tónu bolo cítiť výsmech.

Pravdepodobne myslela tú hodinu, počas ktorej ma zasypávali lístočky o tom, ako bolo v Paríži a počas ktorej som sa snažila opísať si aspoň dve strany poznámok. No to je úžasné! Snažila som sa spomenúť, čo za žvásty to boli. Nevedela som ani názov témy. Počkať, to bol dejepis, čiže po mne chce šťavnaté dátumy, mená a fakty. A tému neviem. Nijaké prekvapenie.

Bola som radšej ticho. Snažila som sa z plných síl spomenúť si aspoň útržky. Lenže na čo som si mala spomenúť, keď som nedávala pozor?

Jediné, na čo som sa dokázala skoncentrovať, bol Tangle. Presnejšie povedané, moja vidina. Ách...

Nie! Som pred katedrou na hodine dejepisu. Musím si aspoň na niečo spomenúť. 17. storočie? Neviem, čo mi to hovorí. Niečo na tom bude. Asi nejaký údaj. Neviem.

"Takže si sa ani neučila," skomentovala učiteľka.

Ďalší smiech. Hnusná škodoradosť! Čo z toho budú mať, keď dostanem päťku (v lepšom prípade) alebo zostanem po škole (horší prípad)?

"Veľmi nie," pripustila som. "Prepáčte."

"Keď si sa učila aspoň trochu, skúsiť by si mohla," podotkla učiteľka uštipačne. Vedela, že nepoznám ani názov témy. Chcela ma asi pred triedou zosmiešniť. Milé.

"Prepáčte, ale ak mám byť úprimná, neučila som sa vlastne vôbec."

Učiteľka sa zatvárila, akoby to čakala. Vyžívala sa v možnosti potrestať ma. Asi ešte nepredýchala (takisto ani ostatní), že ja som bola "v Paríži" a ona trčala v škole s cieľom vzdelávania. Videla som jej slepačí mozog, ako spracúvavá informáciu, pomaly putujúcu do mozgu, cez závity až do predného laloka. Očami si ma premeriavala. Určite v duchu premýšľala, čo mi dá ako trest. Hodinu po škole? Dve? Dá mi napísať dvestokrát nejaké dlhé súvetie? Sviňa.

"Nevravela som jasne, že sa to máte naučiť, pretože skúšam? Nielenže si prišla neskoro, ty máš ešte aj tú drzosť nenaučiť sa?!"

Dopriala si dramatickú pauzu. Trieda sa dramaticky zachechtala.

A čo som sa to mala učiť počas behu do školy?! Jáj, zabudla som, že nemám ani napísané poznámky!

"Poznámka do klasáku - nabudúce prídeš skôr, lebo ťa pošlem do riaditeľne! Päťka - inšpirácia učiť sa! A ako malý bonusík, zostaneš tu od druhej po škole - zapamätaj si, že proti učiteľom nikdy nevyhráš žiaden spor!"

Učiteľka sa pozrela po triede, akoby čakala odpor, ktorý by mohla vyvrátiť a dať aj mojim potenciálnym obrancom trest. Všetci boli ticho. Víťazoslávne sa usmiala a poslala ma sadnúť si.

"Nechceš snáď, aby na teba celá trieda zazerala, alebo áno?" prehodila smerom ku mne.

Nechápavo som jej venovala pohľad.

"Predsa im hrozila päťminútovka."

Ďalšia "samozrejmosť".

Namrzene som skopla tašku pod lavicu a "kultúrne" som si sadla, s rôznymi grimasami smerom k Fussii a Monique. Aspoň ony [ja šikulka som dala správne I/Y! *Litčine ego poskakuje*] sa zachovali solidárne. Monique sa zaksichtila a niečo naťukala do mobilu. Fussia len pokrčila plecami. Vrr, ja ju uškrtím, flegmatičku!

Vo vrecku mi zavibrovala mobil. SMS od Monique. Vyjadrila v nej svoju ľútosť, skrášlenú pár výrazmi na adresu učiteľky. Odpovedala som jej, že súhlasím a pripojila som tiež zopár "pekných" slov.

Celý čas som zazerala na hodiny. Nech je už koniec. Nie, nech je koniec trestu! Nech je už dávno potom. Lebo v realite nebolo.

Bolo by zbytočné popisovať všetkých päť zvyšných hodín. Ležala som na lavici, stále som okom zabiehala ku hodinám. Jasné, že som bola znudená. Ale vylievať si každú jednu myšlienku by bolo zbytočné. Po zazvoneniach som sa necítila o nič lepšie. Hodiny ubiehali, no nebola som s každou jednou šťastnejšia. Cítila som sa rovnako ubitá.

Po šiestej hodine som sa vliekla za Monique do jedálne. Jej svižný krok naberal zabijácke tempo.

Vedela som, že toho veľa do seba nedostanem. Nemala som chuť jesť. Možno aj preto, že pri pohľade na dejepisárku by sa mi prevrátil žalúdok.

Keď je už reč o žalúdku, cestou späť do triedy, kam som išla, pretože som nechcela mať veľký problém z ulievania, som ho mala ako vo vode. Až ma napadlo, čo by tá učiteľka urobila, keby som jej ovracala katedru. Teda, ovracala by som katedru našej triednej, ale aj pre dejepisárku by to bola skôr zlá správa.

Na(ne)šťastie (keby som sa povracala, snáď by ma pustila domov) bola katedra v dobrom stave aj po mojom pobyte. Respektíve mučení. Čakala som niečo oveľa horšie, ale napokon som mala stokrát napísať vetu: "Naučiť sa látku znamená vedieť odpovedať, meškanie nie je výhovorkou!"

Ako keby mi to nebolo jasné. Fakt, že učenie ignorujem, ešte neznamená, že nepoznám význam slova učenie. Zas taká hlúpa nie som.

Po hodine som odovzdala papier so stomi kópiami tejto múdrosti. Učiteľka ani neskontrolovala počet, papier len prebehla očami.

"Dobre, môžeš ísť. Dúfam, že sa z toho poučíš. Na budúcej hodine odpovedáš."

"Uhm," prikývla som. "Dovidenia," vyhŕkla som skôr, než si to rozmyslela a rozbehla som sa preč. Keby niečo.

Kúsok za školou som zastala, lebo som nevládala s dychom. Pichalo ma v boku a ledva som dýchala. Máme dlhé školské chodby. Nadýchla som sa, aby som mohla pokračovať domov normálnym tempom.

Cestou ma napadlo jedno-jediné meno. Tangle.

Hruď mi zaplavil pocit čudného tepla. Tangle. Už len to slovo znelo príjemne. Vybavila som si predstavu živého Tangleho. Ešte lepší pocit. Mimovoľne som sa usmiala.

Odomkla som si bránu paneláka, no niečo som si všimla. Malý lístoček. Moniquin rukopis.

Nezabudni, že pozajtra je ten žúr. Opováž sa neprísť a odseknem ti hlavu gilotínou! Zastavila som sa asi o pol tretej, či si už tu a nie. Neva. Vidíme sa zajtra.
Monn

V duchu som sa usmiala nad obsahom lístočka. Nič nové, typická Monique - obsahovo nič, ale aspoň to zo seba dostala. Hneď som vedela, čo práve vtedy robila spolu s písaním - fajčila svoje obľúbené vanilkové cigaretky. Keby som tam bola, určite by ma ponúkla. A možno by som si aj jednu zobrala. Ale pravdepodobne nie.

Popísaný papierik som skrčila do malej guľôčky a strčila som si ho do zadného vrecka riflí. Vybehla som hore do bytu. Nikto. Ako vždy, takže ma samota neznepokojila. V kuchyni som sa zastavila, bola som hrozne hladná. Čosi som do seba napchala, no potom som zbehla do izby.

Sklenené predmety opäť vytvárali súzvuk spektra farieb. Dúhové svetlo vrhali aj na posteľ, kde sa s úsmevom rozvaľoval Tangle. Hneď sa mi srdce rozbúchalo rýchlejšie. Skoro som cítila, ako sa mi aura z šedej zmenila na ružovú ako tie trápne valentínske kartičky s menami.
 


Komentáře

1 CajushHP | Web | 31. října 2009 v 21:19 | Reagovat

prosim ta,komentar bol vyhodeny ako spaam,mozes ho zverejnit?

2 miriela | Web | 1. listopadu 2009 v 12:23 | Reagovat

jaj veľmi zlatá kapitola, taká zo života :D mrcha dejepisárka, vrr :D

3 Nellie | Web | 4. listopadu 2009 v 20:25 | Reagovat

súhlasím s mirielou, fakt aká špina, kks! :D ten koniec ma dostal ...ďalšiu kapitolu?:) vlastne...teším sa do ďalekého budúúúcna :D
btw, vanilkové cigarety?

4 Tilia | E-mail | Web | 6. listopadu 2009 v 21:02 | Reagovat

Som zmätená - máš to v zlej rubrike a ešte aj s číslom 9 v titulku, hoci v článku je to 8-čka! Som zmätená :D!!

Mne to "Tangle" vždy automaticky evokuje "tangens", čo je dosť zlé... To mám asi z toho, že som maturovala z matiky :D :D :D

Inak sa mi kapča páči, fakt zo života, úprimne pocity, dobre napísané :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.