optimistka

5. října 2009 v 16:33 | Little Treasure :) |  Jednorázovky
(--- ja :D
SKV (skurvený košický vietor) zo mňa vyfúkol aj tú štipku rozumu, čo vo mne aj v časoch depky pretrvávala...a tak zverejňujem toto...krátka rozprávočka o tom, ako sa svet mení z minúty na minútu a my to nevidíme...rozprávočka, aká sa vyskytuje veľmi bežne...nie je to autobiografia, nikdy som nebola optimistka...
písala som to počas hodiny teórie z klavíra minulý štvrtok...ak by tam bolo čosi zle, čo tam nepatrí, meno nejakého skladateľa alebo definície, napíšte mi, z notového zošita sa blbo číta...








Svet bol pekný a ja som sa usmievala. Optimistka.

Keď všetci plakali, ja som sa smiala. Usmiali sa aj tí uplakaní a ja som sa smiala ešte viac, veď všetko bude len dobré. Krásna budúcnosť, kde je teda dôvod na plač? Takto som si hovorievala. Načo je mi ničiť si budúcnosť zlými predstavami? Na svet som sa pozerala spoza ružových okuliarov. Načo si ich zložiť? Možno by som uvidela niečo negatívne. Svet je všade pekný. Všade a všetci ľudia sú milé stvorenia plné ochoty.

Prešla jar, leto, prešla jeseň so zimou a stále som bola rovnaká. Úsmev a úsmev.

Rok vo mne nič nezmenil, nič neznamenal. Mal by? Mal. Nemalo to na mňa žiaden dopad. Všetko zlé som prehliadala.

Načo plakať, keď je jar a všetko kvitne? Plakať v zelenom lete plnom života, farebnej jeseni či bielučkej zime? Cez sviatky? Celý svet bol krásny. Nemal chybičky.

Pospevovala som si nejakú hlúpu pesničku z rádia, poskakovala som si ako malé dieťa, všetci po mne pozerali, ale stále som sa usmievala.

Kamarátka plače? Nevadí. Aj tak je svet pekný. Ospievala som jej ho a zase som sa smiala. Ona však nie. A ružové okuliare to zastierali.

Zvädol kvietok. Zoschnutá stonka sa mu - chudáčikovi - prehýňala k vysušenej popukanej hline. O lupienkoch ani nehovorím. Chúďatká. Vyhodila som ho. A nevadilo mi to. Vraj sú aj iné kvietky. Hneď na druhý deň som mala iný kvet, drahší a väčší. Keď budem mať drahší a krajší kvet, budem sa oňho lepšie starať, povedalo si moje svedomie. Blbec svedomie.

Zrušili môj spoj do školy. A čo si povedal dedko optimizmus? Ak pôjdem pešo, budem mať pohyb na čerstvom - mestskom, ale to deda optimizmus neodradí - a ešte aj schudnem. Výsledok? Neustále meškanie do školy. A dedko prišiel k záveru, že aspoň nebudem musieť počúvať prednášky. Vraj dobre mi tak. Svet je stále krásny. Čo tam po škole! Bude lepšie...

Čokoľvek sa prihodilo, mozog mi to prepracoval na dobrú verziu. No a čo? Bude lepšie.

Potom prišiel on. Bol o sedem rokov starší a už niekoho mal. Veď on sa s ňou rozíde, neboj sa, pomyslela som si. A nebála som sa. Svet je pekný, no nie?

Po dvoch týždňoch som naňho narazila znova. Dali sme sa do reči (mozog mi skákal v hlave, skoro mi na vrchu temena prerazil dieru), tvrdil, že mal nepodarený vzťah, kde tá bývalá bola tá zlá (mozog spravil dvojité salto). Z miesta stretnutia sme sa dostali až k nemu domov (mozog skoro skolaboval a je škoda, že sa to isté v tej chvíli (bez skoro) nestalo aj dedovi optimizmu).

Optimizmus prekvital. Dva mesiace som si hovorila, že on je ok. Nie, že on je ten najlepší. Len on je nielen krásny, ale aj milý a všetko, čo by mal byť. K zastieracím orgánom sa pridalo srdce. Pišťalo už pri pomyslení naňho.

Budeme spolu dlho, až do smrti a bla bla bla... On ma neopustí, on nie je ako ostatní. On si ma váži, nikdy by ma nenechal pre kohosi iného. Tá jeho epizódka z minulosti bola len minulosť, zaoberať sa tým netreba, prečo? Žijem prítomnosťou...

Patríme k sebe naveky, nič nás nerozdelí....

A nepatríme.

Vracala som sa večer od neho v buse domov. Odrazu tam ako taká fúria nabehla jeho tzv. bývalá - aspoň ju tak nazval. Ževraj prečo s ním chodím von, keď on patrí len jej? Prečo mu nedám pokoja, ak ma nechce? A prečo mu ničím najlepší vzťah, aký kedy mal?!

Škodoradostne mi vysvetlila, že sú spolu už rok a neplánuje oňho prísť doslovne pre takú mladú kravu, ako som ja.

Čo som urobila v tom momente ja? Nič. Sedela som na sedadle a vyvaľovala som na ňu oči, v tom momente veľké ako zemiaky. Ústa otvorené dokorán. Ledva som dýchala.

Fúria sa na mňa ešte intrigánsky usmiala, mykla plecom, nech si trhnem a zmizla na najbližšej zastávke skôr, ako som sa stihla poobzerať dokola alebo jej protirečiť.

Do očí sa mi nahrnuli slzy. Optimistka, čo?

Slzy nezmizli dlhšie než mesiac. Zato ružové okuliare sa rozplynuli rovnako ako moje sny a nahradili ich iné, čiernočierne.

Hoci som cez slzy občas ani nevidela na chodník, čierne okuliare v duši mi ukazovali všetko veľmi presne. Vedela som, čo robiť, aby som nebola nepríjemne prekvapená.

Načo mi je kvet, keď môže vyschnúť? Bola by som nešťastnejšia. Načo by som išla vonku, keď tam môžem stretnúť jeho? Načo by som šla peši, keď som tam busom rýchlejšie? A načo by som sa mala niekomu zdôveriť, keď ma môže vysmiať?!

Teraz som veľká nula. Čoby nula, záporné číslo, ležiaca osmička. Odsúdená prepadať sa nižšie a nižšie do čierneho bahna sĺz naveky.

To zostalo z optimistky. Zostala z nej len hŕba kostí. A oči...pre plač narodené.
 


Komentáře

1 pepenka5 | E-mail | Web | 5. října 2009 v 18:18 | Reagovat

Priznám sa, tá druhá časť sa mi páčila viac, ja radšej smutné jednorázovky, ale keby som napísala niečo optimistické, aj tak by ju na konci prešiel vlak :D Super, chválim :D A "on" je hajzel...

2 CajushHPw | Web | 5. října 2009 v 19:28 | Reagovat

No,niektorý ludia,ktorým rodičia dajú všetko su naozajtakyto...Nemyslia na utrpenie druhych.A preto sami to velmi paclo.Treba sa na veci pozeratz normalneho uhla pohladu,nie z toho vsetko je ruzove..:D Velmi peknee...:D

3 Nellie | Web | 5. října 2009 v 21:32 | Reagovat

priznávam, aj mne sa kúsok viac páčila tá depresívnejšia časť o:) sila zvyku :)
"Odsúdená prepadať sa nižšie a nižšie do čierneho bahna sĺz naveky." strašne dobrá veta. A je ich tam viacero takých  neskutočne dobrých:) takže, páčilo sa mi to /páni, tomu sa hovorí nezvyk. Čo sa mi ešte od teba nepáčilo?:D/

4 Rosie | Web | 5. října 2009 v 23:47 | Reagovat

Wow! Tak ten záver bol teda totálne ľúbezný! Celé to bolo dobré, kks presne takéto deptavé veci sa mi páčia O:)

5 Tilia / Ayamee | E-mail | Web | 6. října 2009 v 21:49 | Reagovat

Toto sa mi páči! Drobné chybky tam isto sú, ale pre celkovo dobrý pocit z diela som ich dokonale odignorovala a... Z dielka mám pekný zážitok, to ti poviem :D

6 pimpinela | Web | 9. října 2009 v 0:15 | Reagovat

ach jaj...tak neznášam milostné trojuholníky...len samé problémy a nielen emocionálne. :) poviedka celkom pekne spracovaná, tak jednoduchá téma predsa večná a neuveriteľne komplikovaná...

7 Crazy | Web | 9. října 2009 v 16:39 | Reagovat

Mne sa to páči celé! ;) Tez začiatok a koniec...dokonale to vystihuje svet ešte detí, a potom dospievajúcich tínedžerov, lebo presne takto to v živote chodí. Ako deti sme bezstarostní, všetko je jednoduché...no dospievaš, a zisťuješ, že život je omnoho ťažší, ako sa zdal byť...

No proste, je to skvelé :)

p.s.: Neviem, či som ti komentovala tú poviedku Slzy či ako sa volala...ak nie, tak píšem rovno sem, že sa mi hrozne páčila, ale keď ja moc lenivý človek, aby som písala dva komentáre :D:D Prepáč... ;)

8 pepenka5 | E-mail | Web | 11. října 2009 v 15:03 | Reagovat

Vážne? Pošli :D Aj keď nebudeme glosovať, nech sa dobre rozčúlim :D

9 Nellie | Web | 13. října 2009 v 20:25 | Reagovat

nehovor, že máš zase niečo s compom..ak nie , tak prečo tu už dávno nebolo niečo z tvojej tvorby?(:

10 pepenka5 | E-mail | Web | 13. října 2009 v 20:41 | Reagovat

Zlatko,
kukni si please na mail. Poslala som ti niečo na glos - ale je to... divné. Ak chceš, môžeš nájsť aj niečo iné. Máš tam dva linky, keby niečo, tak vyber :D Ale môžeš nájsť aj sama, len nech to tak dlho netrvá...

11 miriela | Web | 16. října 2009 v 18:18 | Reagovat

teraz som si všimla, že som sem nepridala komentár, tak teda, veľmi sa mi to páčilo, úplne skvelo vystihnuté "otvorenie očí" kopancom do zadku od života, kiežby sa dalo dospievať nejako ľahšie :(
a btw čo je s tebou? akosi ťa tu už dlho nie je

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.