Dotyk Dúhy 10 - Opäť sivasto

22. listopadu 2009 v 10:44 | Little Treasure :) |  Dotyk Dúhy
<--- vám všetkým, ale nielen vám :D patrí to viacerým ľuďom - o.i. Mirovi, Lii a jej bratrancovi :D bez neho by sme sa v deň otvorených dverí na anglickom gympli asi stratili ;]
Zázrakom sa do kapče nazbierali 4 strany vo Worde. Dej chýba. Áno, uvedomujem si to. Ale keby neboli takéto kapitolky, asi by ste neocenili tých zopár dejových, no nie? Jo a môžte mi blahoželať k prvej desiatke kapitol. Ako vždy, kritika vítaná. Howk. Nekazte mi dobrú náladu ;) .





Ono sa to povie ľahko - zmizol a koniec. Lenže ku koncu som sa neblížila ani zďaleka. Bolo ešte len päť hodín.

Už nepredstierane som vytiahla matiku a snažila som sa vypočítať aspoň zlomok zadaných príkladov. Najprv som načmárala, čo som vedela a potom som zvyšok odpísala zozadu knihy. Veď načo by som sa tým morila?

Napokon som si napísala aj ostatné domáce. Zabralo to len trištvrťhodinku.

"Teresitaaa!" Mama na mňa zakričala dosť hlasno, aj keď som bola od nej vzdialená len pár metrov. "Teresita! Večera je hotová!"

"Uhm, okej, mami, už idem," odpovedala som.

Vykročila som do kuchyne. Mama mi naložila na tanier ešte predtým, ako na mňa zakričala a - čo bolo dosť čudné - zázrakom brala ohľad na to, že som vegetariánka a nenapchala do omáčky na špagety mleté mäso. Odkedy je taká ohľaduplná?

Potichu som si sadla za stôl a pustila som sa do mojej porcie špagiet. Prežúvala som pomaly, bála som sa, že by mi bolo zle. Mama síce vie variť, ale keď niečo varí bez receptu a ešte k tomu prvýkrát, vtedy treba v sebe popestovať opatrnosť. Celú večnosť som špagety navíjala na vidličku.

Mama mi niečo tlačila do hlavy, a tak som jej občas prihodila "uhm".

"Kde je otec?" opýtala som sa po ďalšom monológu.

Chcela som sa to dozvedieť už skôr, ale nechcela som mame prerušiť reč, a tak som taktne počkala, kým neurobí malú pauzu medzi dvoma myšlienkami.

"V práci," povedala mama so širokým, trošku umelým, úsmevom. Až mi to bolo podozrivé. "Rozhodol sa, že si vezme nadčasy a pokúsi sa finančne pomôcť. A ja si myslím, že je to skvelý nápad. Určite mu to pomôže odpútať svoje myšlienky od alkoholu a barov. Veď vieš, psychicky sa zdeptá v práci a potom už na to nebude myslieť a..."

Ďalej som nepočúvala. Toľko mi stačilo. Nebola som si istá pravdivosťou o nadčasoch. Otca nikdy bohvieako nebavilo trčať v práci od nevidím do nevidím. To mi naňho nesedelo. Ktovie, čo ak je práve teraz niekde mimo práce ožratý na mol, zatiaľčo chúďa mama mu dôveruje?

Aj na začiatku otcovej závislosti, keď som mala ešte len deväť rokov, mama otcovi dôverovala a on nám klamal. Čo ak si myslí, že my mu to teraz zožerieme aj s navijakom?

V obavách som žula ešte pomalšie, zamyslená nad otcovou momentálnou činnosťou. Veď predsa len je možné všetko. Dojedla som špagety a umyla som po sebe tanier. Mame som nepovedala radšej nič. Otočila som sa na odchod do svojej izby.

Vyvalila som sa na posteľ a začítala som sa do Twilightu, Súmraku. Už som to čítala tisíckrát a doteraz som si len povedala, že je to skvelá kniha, ale láska medzi Bellou a Edwardom mi nebola po chuti. Ani teraz sa to veľmi nezmenilo, aj keď som to vnímala trochu inak. Zároveň som však stále mala rada Victoriu a Jamesa. Nalistovala som kapitolu o Baseballovej scéne. Potichu som sa zasmiala. Ani neviem, že prečo. To vlastne aj bolo jedno. Možno preto, že to muselo byť čudné pre človeka pozorovať niečo tak rýchle. A konečne som sa dostala k príchodu zlej trojice. Och, moji obľúbení záporáci.

Dopracovala som sa cez baletné štúdiu až ku miestu, kde bola Bella v nemocnici. Zabolelo ma pri srdci, lebo mi to pripomenulo jeho. Tangleho. Tiež som sa s ním ocitla v nemocnici, hoci nie jeho vinou, ale svojou. To on ma zachránil. Aj keď, aj Bella žila ďalej vďaka Edovi. A ja tiež.

Ach, bože! Kam ma to šialenstvo dostalo. To je už parádne svinstvo. S týmto sa teda porovnávať nebudem!

V rýchlosti som si spomenula na Monique a Fussiu. Asi by som im mala zavolať. Jasné, že prvej Monique. Možno už vyfajčila celú škatuľku cíg a možno si aj okúsala nechty až do mäsa. Fussiu by s tou jej flegmatickou povahou nerozhádzal ani ručný granát.

Schmatla so mobil a v zozname čísel som preklikávala nižšie a nižšie, pretože Monique bola až na M. Neskoro mi doplo, že som mohla len naťuknúť začiatočné písmeno. Už som ju medzitým preskočila a musela som sa vrátiť vyššie. Stlačila som zelený knoflík v nádeji, že mi zdvihne.

Tút, túúúút, túúút... Vyvolávací tón. A potom to Monique zdvihla.

Už som sa chystala niečo povedať, no tá mi to nedarovala a rýchlo sa ozvala: "Čau, Terrie!" Až prirýchlo. To jediné mi pri jej telefonátoch vadilo. Niekedy som jej ani nerozumela, o čom to točí.

"Aj ja ťa rada počujem," prehovorila som.

"To ťa tam tá stará koza držala tak dlho alebo si si povedala, že sa na mňa vykašleš?"

"Éééé..." snažila som sa rýchlo niečo vymyslieť. Nechcela som jej zavesiť na starosť, že som sa na ňu vykašľala kvôli Tanglemu. A zároveň som nechcela, aby Monique všade rozšírila, aká je dejepisárka hnusná. "Skôr to druhé," pripustila som.

"Och bože. Ty si sa teda pekne vyfarbila! A dokedy ťa tam vlastne väznila?"

"Len do tretej, nejak sa to dalo. Lenže prišla som domov a...veď to poznáš, domáce a ták," snažila som sa z toho vykrútiť.

"Lístoček si našla?"

"Hej, hej," prisvedčila som, "neboj, nezabudnem. A kde to vlastne je?" spýtala som sa.

"U Salvatora," oboznámila ma Monique trochu otrávene. Určite pritom prevrátila očami. "Šak som ti to už hovorila. Jo a na tvojom mieste by som sa na najbližší deják biflila totálne všetko, mám taký pocit, že tá vykopávka ti to len tak nezabudne."

"Jasné," súhlasila som. Pri Monique bolo niekedy dostatočné prisvedčiť. Pri nej bolo menej viac. "Počuj, čo vlastne robíš?"

Rýchlo som zvrtla rozhovor na istú pôdu. Nechcela som, aby sa ma Monn ďalej vypytovala na to, čo som robila ja. Nemyslela som si totiž, že dokážem vymyslieť dostatočne dobrú výhovorku.

"Ále, trochu sa doma nudím, lebo Fussia ani Michelle a ani nikto iný ma nezavolal von - Michelle má klavír a Fussia ževraj nemôže kvôli tomu, čo im naložili na dajakom jej XY krúžku (fakt neviem, načo tam chodí) - a s tebou v poslednom čase moc nie je poriadna reč. Vieš, že radšej by som išla s vami vonku než s dakým, koho ani nepoznám. Je to tak väčšia sranda. Veď pamätáš, ako bolo vtedy v kine, nie? Navyše som si spomenula, že máme ten projekt na anglinu a radšej som ho začala už teraz, nech to mám z krku."

Rapotala tak rýchlo, až som sa musela sústrediť, aby som vyrozumela aspoň polovici. Pri poznámke o projekte som zbystrila pozornosť.

"Prosím? Aký projekt?"

Monique mi v skratke popísala projekt. Väčšine som chápala, no mali sem to mať až o týždeň. Načo sa tým zaťažovať už teraz?

Prehodila som do mobilu ešte zopár slov a nakoniec sme sa rozlúčili, že sa uvidíme zajtra.

Niečo podobné sa odohralo aj v rozhovore s Fussiou a Michelle, rozdiel bol v tom, že tie dve sa ani až tak nespytovali, čo som doteraz robila a nechali aj mne trochu priestoru na rozprávanie.

Trochu som sa pohniezdila v posteli a vytiahla som druhú knihu Twilight ságy, Nov, alebo po anglicky New Moon. Oslavu som preskočila, tú časť som nikdy nemala rada, nalistovala som tam, kde sa Bella zhovárala s Carlislom. Toto bolo skutočne pekné. Mať nádej a veriť aj vtedy, keď by si mnoho iných nasypalo na hlavu piesok a naočkovalo do tela hormón Monštrum. No potom Edward Bellu opustil. Nie, Belly mi nebolo ľúto. Keď som to čítala prvýkrát, povedala som si: "Tak jej treba." Teraz mi to tiež bolo skoro jedno.

Aj keď (a toto aj keď mi nezmizne z mozgu tak skoro), neušla mi podoba na Tangleho. Samozrejme, v kráse Tangle nemal konkurenciu. Lenže zhrýzala ma horšia pochybnosť. Čo ak ma opustí? Ok, už to urobil, zmizol, ale bála som sa, či to neurobí natrvalo. Čo ak si aj on povie, že takto to bude lepšie?

Predstavila som si Tangleho, vznešene nadpozemského, no inak. Bol odo mňa vzdialený, ale dovidela som mu do tváre. Pre mňa bol nedosiahnuteľný. Vedľa neho sa črtala iná postava. Takisto čiernovlasá, takisto nádherne dokonalá, s rovnakými očami, akurát tie jej sa čímsi leskli. Možno šťastím. Obidvoje očí so schopnosťou zmeniť farbu žiarili na jasnomodro. Oči dievčaťa sa zaleskli ešte viac a Tangle jej čosi zašepkal, čosi, čo moje ľudské uši nezachytili. Ale podľa nežnosti v jeho tvári mi bolo jasné, čo to bolo. Dievča sa usmialo a oči sa jej zaleskli ešte viac. Bola to Meallia.

Koniec koncov, v kráse s ňou súťažiť nemôžem. V ľudskej nedokonalosti sa nedá nájsť krása. Nie som ničím výnimočná. Neexistuje nijaká vec, ktorú ja mám a ktorá by jej chýbala.

Potriasla som hlavou, aby som tento obraz vytesnila z mysle.

Nie! Nebudem naňho myslieť. A ani na tú...Mealliu. Aj v duchu som to meno vyslovila pohŕdavo. Budem myslieť na čosi iné. Na seba!

Aj napriek premáhaniu som sa zamyslela na tým, čo bude, ak sa Tangle neobjaví. Je to dosť možné. Dúfam, že by sa aspoň rozlúčil. Prišiel by vo mne zahasiť spaľujúcu nádej, že raz, možno raz, sem príde a bude so mnou.

Vyšla som z izby. Šla som do obývačky a zapla som si telku. Bolo to trochu rozptýlenie od myšlienok. Pozerala som telku dovtedy, kým som nevystriehla otca. Prišiel až po polnoci, ale zato triezvy.

Spokojná som sa vybrala spať. Budík som si nastavila o polhodinu skôr a upadla som do spánku bez snov. Tak to bolo lepšie než tie zvyčajné voloviny.
 


Komentáře

1 miriela | Web | 22. listopadu 2009 v 17:34 | Reagovat

no ako žiaden extra dejový prevrat tam ozaj nebol, ale inak také celkom pohodové čítanie, dúfam len, že predzvesť niečoho väčšieho :D

2 Nellie | Web | 22. listopadu 2009 v 17:48 | Reagovat

gratulujem k prvej desiatke;)
a náhodou, ja mám rada takéto "oddychové" kapitoly (:
tešíme sa na ďalšiu ;) dejovejšiu (?) , ale nenalieham :P

3 pepenka5 | E-mail | Web | 22. listopadu 2009 v 18:28 | Reagovat

Hlavne aby sa nestalo to s Tanglem a Mealliou :D

4 Ayamee | E-mail | Web | 28. listopadu 2009 v 23:44 | Reagovat

Priveľa Twilightu... Takmer ako recenzia na neho. Nemám moc rada, keď hrdinovia z jednej knihy spomínajú dáke iné knihy. Viem, že v bežnom živote človek číta a porovnáva sa s knižnými postavami, ale keď sa jedna knižná postava porovnáva s druhou, to je už kvapku... trápne? A to fakt platí vo všeobecnosti, nielen u teba. Toto mi jediné vadilo, inak pohodové čítanie, ako miriela povedala :D.

5 CajushHP | Web | 27. prosince 2009 v 22:40 | Reagovat

nO,SUHLASIm s Mirielou,ale naozaj mi to trochu meistami pripomina Eda s Bellou:D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.