Dotyk Dúhy 9 - Aj ja som na modrej vlne

15. listopadu 2009 v 12:05 | Little Treasure :) |  Dotyk Dúhy
Avatar sa mi ľúbi <3 zbožňujem macka Pooh, a tu bola dúha, tak som to orezala ako avatar a dookola dala zelené lemovanie :) šak je tam dúha, tak prečo nie? jo a už nemám zaracha ;] toť škveľé :)
Venované mojej strelenej 10- ročnej ségre :D pre teba, ChiChuShQa o:) ale aj pre vás ostatných ;]
P.S.: ďakujem Tilii, že ma upozornila za chybičku v nadpise a v rubrike, pretože ináč by som si to nevšimla :D diky ;]
peace (:



Otvorila som ústa v úžase nad nadpozemskou krásou bytosti, ktorá sa s úsmevom povaľovala na mojej posteli. Už aj samotná jeho prítomnosť bola povznášajúca. Keď sa usmial ešte širšie, srdce sa mi zastavilo na mieste a tlačilo sa kamsi do krku, až som sa bála, že mu ho vypľujem k nohám.

Pohľadom som zamierila na jeho oči, priezračne modré ako dve horské jazierka.

Rýchlo som zavrela ústa a usmiala som sa, hoci som neverila, že je tu skutočne on. Avšak, niektoré sny sú pozitívne a tento chcem vidieť veľmi, veľmi často.

Stála som pri dverách hodnú chvíľu. Ja viem, že hodiny boli na náprotivnej stene, ale čo sú hodiny oproti Tanglemu?

"Ahoj," pozdravil ma, akonáhle zbadal, že sa nemám k tomu, aby som prehovorila.

"Má zmysel povedať ti tiež ahoj?" opýtala som sa (sprosto).

"Možno," pokrčil plecami a pokračoval: "Ale zato už viem, čo nemá zmysel."

"Čo?" Bola som zvedavá, čo on pokladá za bezvýznamné, pokiaľ ani zachraňovanie môjho života mu nepríde ako kravina.

"Spomenul som ti včera Mealliu?"

"Uhm," prisvedčila som. Nezmohla som sa na nič dlhšie.

"Prikázala mi, aby som sa k tebe nepribližoval." Počkať, to znamená, že preňho musím niečo znamenať, ak kvôli mne kašle na tie ich pravidlá! Oči sa mu zaleskli na červeno, no keď sa na mňa pozrel, boli svetlofialové. "Nechcela ani počuť o tom, že ťa k nej vezmem alebo že by sa ona obťažovala - áno, presne tento výraz použila - zoznámiť sa s tebou. Niečo som do nej hustil, ale očividne bezvýsledne, pretože som ju akurát viacej naštval. Presne toto nemá význam."

"No ale si tu," povedala som skôr sebe ako jemu. Chcela som samu seba o tom presvedčiť, naočkovať si do tela s istotou.

"Ako vidíš, áno."

Chvíľu sme boli obaja ticho. Prešla som k posteli, tašku som skopla pod stôl a sadla som si k nemu.

"Povedz mi viac...o tej Meallii," požiadala som.

Zahryzol si do pery. Určite premýšľal, či mi to povedať alebo nie. Bolo mi jasné, že by nemal. Zvedavosť je asi ôsmym hriechom.

"Takže Meallia." Nadýchol sa. "Už som povedal, že je jedna z vyšších a že má v podstate právo mi rozkazovať." Oči sa mu zmenili z fialovej na zvláštnu fialovo-ružovú. "Najhoršie však je, že je nemožné jej klamať."

"Príde ti na to nejak?"

"Nie. Špeciálne dokáže kohokoľvek donútiť k pravde. Nikto nevie prečo, ale vie. Stále, keď to urobí, zalesknú sa jej oči. Vtedy už vieme, čo očakávať."

"To je hnusné!" Bola som šokovaná. Oni nesmú mať nijaké tajomstvá len preto, že si to povie nejaká brzda s lesklými očami?

"Je. A úprimne povedané, Mealliu nemám veľmi v láske."

"Ani sa ti nečudujem." Ľahla som si k nemu. "A aj ona mení farbu očí?" spýtala som sa.

"Hej."

"A ešte jedna otázka - čo znamená červená farba, čo modrá a zelená a čo fialová???"

"To sú štyri otázky a nie jedna. Modrá znamená...," letmo na mňa pozrel, "...hm, lásku." Chá! Tak už to viem! To ale znamená, že...jéj! "Zelená nádej, fialová dobrú náladu a červená...hnev."

Dosť prekvapivé. Ale potešilo ma to. Pretože je mi jasné, že tú Mealliu asi veľmi nemá rád, keď k nej pociťuje hnev a akonáhle pozrie na mňa, má dobrú náladu. Aj keď, čo ak sa na ňu hneval pre niečo iné a potom si spomenul na jej svetlé chvíľky, pričom mňa z toho vyškrtol?

"Ahá." Inak povedané, ďakujem, že mi to ujasnil. Aspoň sčasti.

Chvíľu sme boli obidvaja ticho. Opäť mal modré oči, za pár minút mu plynule prešli do rovnakej modrej, akú mal, keď som vošla. Aj bez úsmevu by mal dokonalú tvár, avšak takto to nádherne podškrtlo jeho nadpozemsky krásne rysy. Žmurkla som, chcela som sa uistiť, že sa mi to nezdá.

"Wau," vyšlo mi z úst.

Rozosmialo ho to. Vyznelo to prirodzene, akoby to takto malo byť. Tiež som sa pousmiala.

"No teda. To sa mi nezdá!" skonštatovala som (preňho zbytočne (ak nebol predstava), pre mňa tiež).

"Myslela si si, že sa ti to celé zdá?"

Vyznelo to sprosto. A nereálne.

Lenže stále tu bolo tiché lenže. Chcela som, aby to bolo skutočné. V tom momente som tomu aj verila. Preto som sa cítila hlúpo.

"Nó," zatiahla som.

Pokrútil hlavou nad mojou sprostosťou.

"Tak potom prepáč, že ťa straším," zasmial sa.

Pridala som svoj hlasitý smiech. Nie ten, ktorým sa smejem na Moniquiných vtipoch. Ten prirodzený, uväznený kdesi pod pľúcami.

Opäť sme sa jeden druhému zahľadeli do očí. Bolo to, akoby mi skenoval tvár. Možno som ja robila to isté, s tým rozdielom, že na ňom bolo niečo zaujímavé.

"Čo je vaším cieľom?" opýtala som sa. "Teda, čo máš vlastne robiť a tak..."

Pohľadom odo mňa odbočil a hľadel do kúta. "Nesmiem," zašepkal.

"Prečo? Už si pravidlá - alebo príkazy, ja vážne neviem, ako to volať - porušil tým, že si tu, že si mi povedal o tej onej...Meallii a že si mi povedal zopár detailíkov. Prečo by si ich nemohol porušiť ešte raz?"

"Lebo keby na to prišli - a to by zistili, som si istý - , posielali by ma tak ďaleko, ako sa dá a nedali by mi šancu zdrhnúť sem. Možno by bolo skutočne lepšie, keby som tu nebol, ale ja proste nedokážem byť bez teba."

Posmutnela som. Ešte mu toho dlžím veľmi veľa. Spolu je to jedna záchrana života, dve riskovania hrozného trestu a odhadom približne tri vyznania lásky.

"Práve preto je dobré, že si tu. Lebo ja by som bez teba zomrela."

Presnejšie povedané, skočila by som z útesu. Zase.

Riskla som pohľad na jeho tvár. Oči stále rovnako modré. Upokojilo ma to. Prevalila som sa na chrbát. Sledovala som hviezdičky nalepené nad nami a nenápadne som sa k nemu posunula bližšie. Až potom som sa pootočila na bok, zas som sa mu dívala do tváre. Do nesmierne krásnej tváre.

Pobozkala som ho. Už dlho som chcela, no stále ma napadlo niečo, čo som sa od neho chcela dozvedieť, kým nezmizne do neznáma.

Ktosi stlačil kľučku vchodových dverí. Nahlas to zacvaklo.

Stuhla som v obave, že je to otec. Snáď nie!

Na chodbu sa vovalili mamine cupitavé kroky. Odľahlo mi. Aj keď som nevedela, že už mala prísť. Čas plynie veľmi rýchlo, keď som v spoločnosti fantasy bytosti. Potom som už len počula zabuchnutie dverí. Vedela som, že mama sa musí prezuť do papúč a zložiť si tašku. To jej zaberie pár minút.

Tangle bol ešte tu. Buď sa chcel rozlúčiť, alebo tu chcel ešte zostať.

"To je mama," šepkala som mu. "Ak budeš potichu, nevšimne si ťa. Najprv tadeto prejde do spálne vedľa. Postačí, ak ťa nebude vidieť od dverí. Potom musíš vliezť pod posteľ, mama tu bude len sekundu, neboj. Odvediem jej pozornosť do kuchyne, vrátim sa o pár minút. OK?"

"Uhm," súhlasil.

Vliezol pod posteľ, presne ako som mu kázala.

Rýchlo som zliezla z postele, vzala som si tašku a posadila som sa k stolu, akože počítam matiku.

Bohužiaľ, mama sa vzdala zvyčajného režimu a hneď vošla do izby.

"Ahoj, Teresita!" pozdravila ma.

Samozrejme, ako vždy, s tým Teresita, čo nenávidím.

"Ahoj, mami," odzravila som.

"Tak...ako bolo v škole?"

To, čo sa ma zvykla pýtať skoro stále predtým, ako som skočila. Vtedy sa snažila tváriť, že sa nič nedeje, hoci som videla, čo sa s otcom stalo. Teraz sa tiež tvárila. Tvárila sa, akoby bolo v našej rodine všetko v najlepšom poriadku.

"Bolo super, mami," zatvárila som sa nadšene.

No, ono to je hrozne super. Len som zostala hodinu po škole a z dejáku mám päťku. Veď hovorím, super. Čo ešte by si rada vedieť, mami? Že nenávidím to tvoje Teresita?

"To som veľmi rada," povzbudila ma mama. "Ja už radšej niečo uvarím na večeru, nech nezomrieš od hladu."

Uf. Prešlo to celkom hladko.

Počkala som, kým bola mama bezpečne v kuchyni.

Prebehla som k posteli a zašepkala som: "Ssss, už môžeš vyliezť."

"Hej, hej," ozvalo sa spod postele.

O chvíľu vyliezol a vyteperil sa späť na posteľ. Prekvapilo ma, že vôbec nebol od prachu. Ako zo škatuľky.

"Tvoja mama je trochu čudná," zašepkal.

"Keby len trochu, dalo by sa to vydržať. S tou Teresitou mi ide na nervy odkedy som na svete."

"Aha. Začínam chápať, prečo som sa jej v nemocnici vyhýbal," zašepkal, no potichu sa uchechtol.

Zrazu zvážnel. Spustil obočie, zakusol si do pery a pozorne počúval.

Stuhla som. Zas ho volali tam - nevedela som kam, a bolo mi to jedno, vadilo mi to už len z princípu.

Pozral na mňa smutným pohľadom. Asi nechcel odísť. Vedela som, že ho asi tak skoro neuvidím. A bolo mi to asi ľúto viac ako jemu.

"Musím ísť," dostal zo seba.

Otočil sa. Určite mi chcel zmiznúť na neznáme miesto.

"Tangle," zdržala som ho, "prosím, počkaj!"

Obrátil sa ku mne tvárou. Nečakala som a prekonala som vzdialenosť medzi nami bozkom na rozlúčku.

"Musíš sa vrátiť."

"Sľubujem," zašepkal a zmizol.
 


Komentáře

1 miriela | Web | 15. listopadu 2009 v 18:46 | Reagovat

uuu sweet :) fakt strašne milá kapitola a som rada, že už zasa smieš na komp ;)

2 pepenka5 | E-mail | Web | 15. listopadu 2009 v 19:52 | Reagovat

Jéééé *modré oči* Super kapitola... Takže tí dvaja sú muck muck... A čo sa týka tvojej otázky - tie články mám predpripripravené, pripravujem si ich každý večer na nasledujúci deň :D

3 Nellie | Web | 16. listopadu 2009 v 19:21 | Reagovat

nemám rada slovo "kusať" s akoukoľvek predponou, prípadne  príponou..blah...ale to je môj problém,ni?:D /to e tam nie je naschvál;)/ inak sa mi to fakt strašne páčilo, len som zvedavá, čo máš v pláne do budúcna o.O

4 Tilia | E-mail | Web | 18. listopadu 2009 v 13:35 | Reagovat

Moja, nechce sa ti vyplniť reťazovku? Ona iba vyzerá tak dlho ^-^

http://fairytales.blog.cz/0911/kreativna-retazovka

Pretože by ma celkom aj zaujímali tvoje odpovede ^___^

5 Little Treasure | Web | 21. listopadu 2009 v 12:30 | Reagovat

[4]: ok, ok :D ja síce moc reťazovky nemusím, no ale...prekonám sa ;]

6 CajushHP | Web | 27. prosince 2009 v 22:34 | Reagovat

Uuuuha..No..co mam povedat,hmm??
ASi len tolko,ze je do nej zalubeny.uz som sa bala,ze mama na to pride,ze je tam,ale nastastie na to neprisla

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.