Dotyk Dúhy 11 - Triezvosť

1. prosince 2009 v 4:40 | Little Treasure :) |  Dotyk Dúhy
Nenávidím školu... že prečo? Lebo... napríklad dnes som robila Matematickú Olympiádu (hnus! tam nejde o výsledky, ale o postup!), čo sa oznámkuje (strávila som nad tým pár hodín a zas to budem mať za 4), zasadací poriadok na chémiu, aby nás mohli v učebni buzerovať, či sedíme dobre) a domáce... Aby to nebolo všetko, dneska mi slovenčinárka oznámila, že kvôli chýbaniu minulý týždeň, čo som bola chorá a nemohla som písať prácu, mám prísť 8.12. o 14.00 tú debilitu napísať! A čo som ja na výške, že si to mám nahrádzať?! Pokiaľ viem, na základke ešte také nemáme :/ ... lenže vysvetľovať ženskej tesne pred šesťdesiatkou, že toto je trochu príliš je asi hneď zbytočné. A hlavne, keď sa tá osoba začne zaháňať vyhláškami nášho úžasného ministerstva školstva :( !
Zastreľte ma!
Tak pekné prečitko (a menej bolestnú školu) ;]





Ráno ma zo spánku vyrušilo neprestajné pípanie budíka. Ale aspoň som sa zobudila.

Vytrepala som sa z postele. Tackala som sa po izbe ako živá mŕtvolka, ešte napoly spiaca. Zastala som až pred zrkadlom. Trochu som sa zľakla. Vlasy som mala horšie ako vtáčie hniezdo. Som zvedavá, kto sa mi tam ako prvý nasťahuje. Možno lastovičky. A trochu sa mi aj uľavilo. Po dlhom čase som nemala kruhy pod očami. Teda, nie také, ako zvyčajne. Tie dnešné boli skoro nebadateľné.

V kúpeľni som si do zlepených očí švacla vodu, umyla som si zuby a obliekla som sa... zvyčajné ranné rituály. Nič, čo by sa vymykalo každodennej rutine.

Raňajky som odignorovala. Radšej som si zaliala kávu [LT: "aj vám odporúčam, lebo mi zaspíte pred monitorom]. Nakoľko neznášam sladenú kávu, pridala som len zopár kociek ľadu. Ehm, zopár znamená asi pätnásť. Aj tak milujem frapé, tak prečo nie.

Na desiatu som si natrela ten rožok, čo som mala mať na raňajky a pribalila som si asi tri strapce hrozna. Už som si akurát naliala dačo do fľašky a zabalila som si to.

"Teresita?" Mama sa až teraz zobudila. "Čo si jedla?"

"Nič," odpovedala som po pravde.

"Ale určite vieš, že raňajky sú najdôležitejšie jedlo dňa..." ...áno, pre ľudí, ktorým to ráno chutí.

"Ále mamíí," prerušila som ju.

"Ja viem, hovorila som ti to už včera. Dúfam, že si aspoň pila."

"Jasné."

"Dobre, dobre," mama nahlas zívla, "môžeš už ísť. Ahoooj!"

V podstate ma pustila len preto, že napoly spala. Vytratila som sa z bytu. Bolo len trištvrte na osem. Prechádzala som sa po meste, kade-tade, po uličkách a po parku. Avšak nanešťastie som sa raz musela otočiť a vybrať sa opačným smerom ku škole.

Prvú hodinu sme mali biolu s tzv. Rovnicou. Okrem biológie učila aj matiku, a tá bola aj bez jej učebných plánov postrachom. Najväčšmi sa vyžívala v rovniciach s dvomi neznámymi. A Biola bola v jej rukách samovraždou. Stále sa popri výklade učiva prechádzala pomedzi lavice a s radosťou nás okrikovala. Podobne to bolo aj teraz.

Nedávala som pozor, len keď sa Rovnica priblížila k mojej lavici, posadila som sa normálne a nasadila som pozorný výraz.

Posledných desať minút som ležala na lavici s hlavou vytočenou k hodinám. Sekundová ručička sa hýbala trochu spomalene. Aj tak však čas plynul a zazvonilo.

Podobne vyzerali ostatné predmety. Mala som pocit, že jediné, z čoho mám šancu prejsť do ďalšieho ročníka, je ležanie na lavici.

Po finálnom zazvonení som takmer bežala domov. Vo výťahu som klopkala nohou o podlahu. Zožierala ma otázka - bude tam? Potom si položila ďalšiu otázku - a čo ak nie? Tú som si vak vytesnila z hlavy. Predsa sľúbil, upokojovala som sa.

Z výťahu som utekala k bytu. Snažila som sa ukľudniť, srdce mi bilo ako zbláznené. Veď tu an chodbe dostanem infarkt! Zhlboka som sa nadýchla, až potom som si odomkla. Srdce ma nechalo v štichu, bilo hlasnejšie ako hodiny. Podrazila som sa a aj napriek tichému sľubu pre vlastné dobro som utekala do izby. Nič. Nikto. Izba vyzerala presne tak isto, ako ráno, keď som idišla.

Sakra! Sľúbil mi to. Sľúbil! A teraz... nikto.

Vzdychla som si.

Vrátili sa pochybnosti. Teraz, keď som už verila, že nie je len výplod mojej fantázie, mi dôvera podkopala realitu. Rozum mi tvrdil, že Tangle neexistuje, že to som sa tesne po neúspešnej samovražde stala nestabilnou a vymýšľala si kohosi, kto pre mňa znamenal dôvod žiť.

Ale vnútri som vedela, že Tangle je skutočný. A hlavne, že ho milujem. Je to najotrasnejšie klišé béčkových filmov, ale u mňa pravdivé. Pretože "páči sa mi" je slabé, "mám ho rada" znie kamarátsky a "som doňho" príšerne detinsky. Už v treťom ročníku na základke, keď toto slovné spojenie používal každý, som sa mu ja snažila vyhnúť. Mne sa to nepáčilo.

Aby som sa vyhla zopakovaniu včerajšej myšlienky na Tanglemu podobnú bytosť menom Meallia, zavolala som Fussii a Monique (ako som sa dozvedela, Michelle nemohla), či by nešli. Obe súhlasili, a tak som sa o trošku vyšminkovanejšia vybrala do mesta.

Nebolo až tak ťažké predstierať, že sa zabávam. Nakoniec mi bolo omnoho lepšie. Strašne veľa sme sa nasmiali a pri káve sme sa rozpomínali na spoločné detstvo. Monique mi pripomenula, ako sme sa dohodli a obidve naraz šmarili na jedného chlapca po hrsti blata. Zasmiala som sa na príhode a Fussia načrtla ďalšiu tému. Takéto rozptýlenie bolo skvelé.

Doma bola mama zjavne rada, že som si vyšla vonku. Bola nezvyčajne veselá. Pri večeri sa ma pýtala, či idem von aj zajtra. Neplánovala som to, no povedala som jej, že hej. Ak aj nikto nebude môcť, vyrazím sama.

Po večeri som si zasadla nad domáce. Matiku som nevedela, a tak som prebrnkla Fussii, či by mi neprezradila aspoň časť výsledkov. Ukecala som ju a o pár minút som mala matiku z krku. Ostatné som načmárala čo najrýchlejšie. Asi som ich mala zle, ale to mi bolo jedno.

Rozmýšľala som, čo bude zajtra. Ukáže sa mi dúhová bytosť?

Sadla som si do obývačky a pri telke som čakala na otca. Takisto prišiel pred polnocou.

Keď ma zbadal, pobavene prehlásil: "Kontroluješ ma?"

Vlastne áno, ale nepovedala som mu to. "Nie, len pozerám telku."

Myslím, že otec ma prekukol, no zahral, že mi verí. "Tak dobre. Ja už radšej idem spať."

Odišiel do spálne. Myslela som si, že mama už spala, ale zo spálne som počula čosi ako: "Vidíš, ak ma podozrieva?" a odpoveďou bol mamin šepot: "Veď to aj ja." Potom už len tlmené šepkanie, čo som nezachytila. O chvíľu už bolo v spálni ticho.

Počkala som ešte zopár minút a po špičkách som prešla k ocovej bunde. Najprv som prezrela vonkajšie vrecká. Našla som len cigy a zapaľovač. To, že otec fajčil, sme brali normálne. Mama ho spoznala v čase, keď už musel. Začal s tým v trinástich a teraz, takmer v štyridsiatich, sa s tým už nedalo prestať. Prešla som aj vnútorné vrecká. V ľavom nič. Pre istotu som si prezrela aj pravé vrecko. Vytiahla som podlhovastý kovový predmet. Podľa hmatu som spoznala, že je to ploskačka. Potriasla som ňou, no nič nezaločkalo. Bola prázdna, pravdepodobne ju mal vo vrecku ešte z čias, keď v nej pravidelne žblnkala pálenka.

Odľahlo mi, ale povedala som si, že aj naďalej budem ostražitá. Vypla som telku a šla som do svojej izby.


Ani v nasledujúci deň sa nikto v mojej izbe neukázal.

Zabudla som, aký bol deň. Pripomenula mi to Monique s jej telefonátom. Párty. Och bože, sľúbila som sa!

Navliekla som sa do krátkej tmavosivej sukne a pod to som si navliekla sieťkované silonky. Pri každom pohybe sa okolo mňa sukňa vlnila. Vyzeralo to dobre. K tomu som dopasovala čierny top. Oči som si orámovala linkou a mohla som ísť.

U Salvatora sa očividne slopalo na litre. Naivne som si myslela, že tu majú aj pivo. Lenže všade boli len vodky, whisky a pálenka. Trochu som si naliala a snažila som sa tam niekde nájsť Monique a ostatné. Narazila som jedine na Michelle a tá ich tiež nevedela nájsť. Spolu sme sa teda predierali pomedzi ostatných. V jedom rohu som zazrela Monique sedieť so svojim Antonion. Obaja fajčili vanilkové a na čomsi sa nahlas rehotali.

Fussia ma poklepala po pleci. "Ako vidíš, Monn sa dobre zabáva."

"To hej," súhlasila Michelle.

Zostali sme tri a bola sranda. Zopár ľudí sa opilo do štádia vracania a keď sme šli okolo záchoda, niesli sa tam nepekné zvuky.

Odišla som už o pol dvanástej. Nijako extra úžasne tam nebolo a nechcela som tam zostať preto, že musím. Sľúbila som sa, to hej, ale načo by som tam mala trčať, keď sa Monique dobre zabáva. Nechcela som tam nikoho baliť, pretože opitý týpek, čo sa tacká hore-dole rozhodne nie je môj typ. Možno mám vďaka otcovi averziu voči opitým.

Na moje prekvapenie, otec bol doma. Jednoducho som ho pozdravila a šla som sa odmaľovať.

Doma bolo čudne fajn. Nikto sa s nikým nehádal a bola tam skoro pohoda. Zvláštne. Veľmi zvláštne oproti tomu, ako to bolo pred pár mesiacmi. Vtedy u nás občas lietali aj taniere. Možno nám môj pokus o samovraždu dokonca pomohol. Bez toho by si asi otec nikdy nevstúpil do svedomia. Vlastne, ešte je skoro robiť uzávery. Ešte sa uvidí.
 


Komentáře

1 pepenka5 | E-mail | Web | 1. prosince 2009 v 21:46 | Reagovat

A DOPRDELE!Už druhý krát píšem tento komentár, ehm :D
Mno, takže čo som to predtým kecala? Eh, už som zabudla :D
Niečo v tom zmysle, že chcem Tanglea/Tangla (neviem, ako sa to skloňuje a som leniváý si to pozrieť) v ďalšej kapitole :D A že v ankete som hlasla za Jaka. A že ťa mám rada. A že... Nie, to posledné som nepísala :D

2 Tilia | E-mail | Web | 2. prosince 2009 v 20:24 | Reagovat

Náhodou, ja som na výške a dnes som písala písomku z ekonómie a jedna devuška sa tomu ujkovi sťažovala, že či by si to nemohla napísať ešte raz, lebo toto tamto, nestíhala, výhovorky atď. a on jej na to, že opravný ani náhradný termín nejestvuje :D. Ale u iných učiteľov zasa hej, no, len chcem povedať, že náhradné termíny nie sú privilégiom vysokých škôl. Veď už na strednej fičí, že ak na písomku chýbaš, dopíšeš si ju v náhradnom termíne... Lol, to si pamätám, že na matiku sme mali taký termín raz za uhorský rok a niektorí ľudia na písomky permanentne nechodili, čiže ich viac nepísali ako písali a potom museli naraz písať tri alebo koľko, looooooooool :D :D :D!

3 Tilia | E-mail | Web | 2. prosince 2009 v 20:34 | Reagovat

Mne sa tento dielik páčil, pretože bol dokonale napísaný. Dej síce chýbal, pretože toto boli iba také epizódky, ktoré pointu nikam neposunuli. Prosto škola a dáka ožieračka, nič pre zápletku podstatné... Ale krásne sa to čítalo, lebo to bolo prekrásne napísané :D. Bez chyby! :-D

4 CajushHP | Web | 27. prosince 2009 v 22:45 | Reagovat

podla mna mu zakazali tam chodit,preto tam nebol...
Inak,prepac,ze som tu tak dlho nebola,.ale nemali sme doma net.nastaszti euz je a setko je v poriadku

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.