Dve veže

2. prosince 2009 v 4:53 | Little Treasure :) |  Jednorázovky
" alt="štvorlístky ;]" class="left"]
Prednastavené - má sa to zobraziť o deň neskôr ako DD 11. Ide trochu o experiment, takže aj samotné zobrazenie je veľký úspech ;] .

A čo má byť zas toto? Pokus o HP fiction. Začiatok sa vám asi nebude zdať, no ja mám pocit, akoby to takto bolo lepšie. Koniec môžte odignorovať, ak sa vám nepáči. Proste - pýtam sa na názor, toť vše.



Vystupuješ po úzkych schodoch vyššie a vyššie. Schody sa zatáčajú stále dokola. Občas sa pozrieš nabok, do výklenku. Skrýva maličké okienko. Zavše z neho nazrieš von na kameňom dláždený priestor. Nad sebou vidíš, že sa schody končia a nijaká ďalšia otočka nehrozí.

Už si na vrchole veže. Niečo tam dole upriamilo tvoju pozornosť, ale nemôžeš sa nad tým pozastaviť, pretože by ťa pohybujúca sa masa ľudí ušliapala.

Ľudia pred tebou stoja a ty vidíš, že po drevených schodoch vystupujú ešte o poschodie vyššie do tmavého výklenku, je tam tma skoro ako v komore. Strmosť schodov ti podráža unavené nohy, no vieš, že to zvládneš. Vystupuješ do tmavej vežičky a zľahka sa opieraš o zábradlie.

Pred sebou jasne vidíš veľký kovový zvon. Prostredie je tu dosť autentické. Až sa ti zdá, že tu kdesi uvidíš Quasimoda, poťahujúc povraz zvona. Rytmické zvonenie ťa prinúti prezrieť si to lepšie. Zatrasieš hlavou z boka na bok. Celé sa ti to iba zazdalo.

Schádzaš späť dole. Vonkajšie svetlo ti nepríjemne raní oči. Postupne si na slnko zvykáš a postupuješ rovnakým smerom ako ostatní. Už je tu viac miesta, môžeš sa pozastaviť a sledovať, čo sa deje pod tebou.

Dole sa hrá divadlo. Jeden z hercov leží na zemi a ostatní stoja okolo neho. Keby ľudia netlieskali, vyplašilo by ťa to. Takto však vieš, že to nie je skutočnosť. Ostatným hercom nič nerozumieš. Herca ležiaceho na zemi sa snažia herci "oživiť". Ale keďže sa ich pokusy o prinavrátenie života od reality dosť líšia, vieš, že je to komédia a smeješ sa spolu s divákmi dole.

Zameriavaš sa už na iný detail. Ľudia obklopujú aj pohybujúcu sa zlatú sochu. Vlastne je to človek zakrytý zlatou lesklou látkou. Veľmi sa nehýbe, no keď tomu ľudia dávajú peniaze, pohne sa, vydáva zvuky a robí vtipné veci.

Pohýnaš sa ďalej. Ideš až ku druhej veži slávneho Notre-Damu a obchádzaš ju dookola. Obdivuješ krásu známych i neznámych budov, kocháš sa tým, čo vidíš. Z jednej strany zbadáš aj Eifellovku. Zmráka sa, a tak Eifellova veža začína svetielkovať. Chceš vnímať aj ostatnú krásu, pohýnaš sa ďalej.

Zbadáš koniec ostrova Île-de-France a očami putuješ po dráhe rieky. Mizne ti za obzorom spolu s Parížom. Je taký veľký, že mu ani z vrcholu tejto veže nedovidíš na koniec, stráca sa ti v diaľke. Urobíš si pár fotiek, aby ti pripomínali toto miesto a ideš ďalej okolo veže, chceš ju predsa obísť celú pred zotmením.

Zastavuješ sa aj na poslednej strane, bez výhľadu na mesto. Pozeráš sa dole, na strechu chrámu. Predstavuješ si, koľkí ľudia sa asi prechádzajú dole, obdivujú nádheru zvnútra alebo len robia nelegálne snímky, na ktorých nič neuvidia kvôli nevhodnému osvetleniu.

Urobíš si ešte jedno kolečko. Vieš, že aj ostatní by radi videli vežu, ale kašleš na nich a obchádzaš ju ešte raz. Tam je kostol, tamto múzeum a tam radnica... Vieš to, už to máš návštívené.

Cvak... ešte niekoľko záberov. Chceš mať pamiatku.

Vraciaš sa po schodoch dole. Točia sa a začína sa ti z toho krútiť hlava. Stále však postupuješ nižšie. Bolia ťa nohy, ale nezastaneš, lebo vieš, že o chvíľu budeš dole. Trochu zrýchliš.

Už pred sebou vidíš svetlo. Už len jedna zákruta a pár schodov. Už vychádzaš von na kamennú dlažbu.

Slnko zapadá a zafarbuje obláčiky na krvavočerveno, ružovo a purpurovo. Odlesky farieb zachytáva dlažba, socha jazdca na koni i samotný Notre-Dame. Vo vzduchu cítiť výnimočnosť chvíle. Veru, nie každý je v Paríži. Chráň si čas strávený pod najkrajšou vežou sveta.


..........................................................................................



Táto spomienka sa ti vytratila z mysle.

Teraz sa musíš sústrediť na prítomnosť, na to, čo musíš urobiť. Nesmieš sa nechať strhnúť spomienkami. K ničomu nie sú dobré. Len sa pozri, čo ti vykonali, kam ťa to len dostali.... Odtiaľ už niet návratu.

Zas vystupuješ po točitých schodoch hore, teraz však s iným cieľom. Už nie si turista s foťákom. Máš svoju úlohu. Prisahal si.

Bežíš a čierny plášť za tebou veje. Ostatní vidia len ten plášť, splývajúci s tvojimi čiernymi vlasmi. Si pre nich len rozmazaná šmuha. Ako tieň.

Vlastne ťa nikto nevidí. Je noc. Všetci by mali spať.

Samozrejme, okrem ľudí, ktorých chceš zastaviť. Nie, nechceš, ty musíš, pretože si sľúbil. Sľuby by sa mali dodržiavať... Aj keď nič z toho, čo sľúbili tebe, nikto nedodržal, ty predsa nie si ako oni, ty si lepší...

Poznačený minulosťou, snažíš sa ubrániť spomienkam na nesplnené...

Vyťahuješ prútik. Nechceš, aby ťa niečo zaskočilo. Čokoľvek. Nesmie ti to vyjsť spod kontroly. Musíš to zvládnuť.

Cítiš sa silný. Chráni ťa prútik a sila. No zároveň i slabý. Čo si v skutočnosti oproti ľuďom, ktorých si zavraždil?

Prebiehaš cez poslednú chodbu. Tušíš, že ťa ktosi predbehol a je tam pred tebou. V duchu vidíš zozadu ich plášte a za nimi leží telo... Vymazávaš si predstavu z mozgu. Dúfaš, že nie je neskoro na uskutočnenie misie, pre ktorú si prisahal o vlastný život.

Tí, čo ťa vidia, pred tebou ustupujú zdesene i s uznaním. Toto nie sú herci, ktorých by bolo možné oživiť či vrátiť na scénu, aby niektoré dialógy zopakovali.

Utekáš ďalej, nesmieš prísť neskoro. Vyzeráš ako netopier, ktorý sa snaží priletieť na vrchol veže, do tienistého miesta pod strechou, aby sa urkyl pred ľuďmi. To, ako vyzeráš, ťa však teraz vôbec netrápi. Existuje vyšší cieľ.

Sám sa čuduješ, že si sa ešte nenašiel na zemi. Nevieš ani, ako míňaš schody jeden za druhým, ako sa vyhýbaš tým, čo sa prepadajú. Vieš len, že je to dobré a že to zvládneš.

Hlúčik ľudí pred ďalším schodiskom tesne pred vežou sa ti uhýna, dôverujú ti ako ich spojencovi. Sklameš ich, no nesklameš toho, koho si ctíš. Preňho neváhaš klamať svojmu pánovi.

Dvere sa pod váhou tvojich rúk, bledých ako stena, rozleteli dokorán. Vchádzaš do Rokfortskej veže. Ónyxovými očami skúmaš situáciu.

Už niet návratu. Je ti jasné, čo musíš urobiť.

Nadychuješ sa. Vnútornou silou vypĺňaš masku nenávisti a odporu.

"Snape, máme problém. Zdá sa, že chlapec nie je schopný..."

Nepočúvaš tento hlas. Svoju pozornosť daruješ niekomu inému.


"Severus..."

Ešte niekto vyslovil tvoje meno. Potichu. Slabo. Prosebne. Inokedy vecný hlas, teraz podfarbený pocitmi, ktoré dáva najavo a v tebe sa mieša omnoho viac pocitov.

"Severus, prosím..."

Vyľakalo ťa to. Ešte nikdy si nepočul tento hlas prosiť. Vlastne áno, ale nie takto.

Ďalšia prosba. Splníš, o čo žiadal.

"Avada Kedavra!"



..........................................................................................



Dve veže. Tak podobné a zároveň odlišné od seba. Obe sa zachovali dodnes. Dejiny oboch sú poznačené krvou.

Pre teba už neexistuje ani jedna....
 


Anketa

Naj HP postava?

Harry 13.6% (3)
Ron 4.5% (1)
Herm 9.1% (2)
Draco 9.1% (2)
Snape 13.6% (3)
Dumbledore 0% (0)
McGonagallka 4.5% (1)
Neville 9.1% (2)
Luna 4.5% (1)
Lily Potterová 4.5% (1)
James Potter 4.5% (1)
Voldy 9.1% (2)
Sirius Black 13.6% (3)

Komentáře

1 pepenka5 | E-mail | Web | 3. prosince 2009 v 19:12 | Reagovat

Nádhera... Fňuk.... Inak, keď som si prečítala nadpis, napadlo ma: Prsteňov a dve veže :D

2 Rosie | Web | 6. prosince 2009 v 20:23 | Reagovat

Ty kks, tak to bolo inak dobré o.o
Taký koniec som ozaj nečakala :) Ale aj
tak skvelé! :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.