DD 12 - Farebné dúhovky

2. ledna 2010 v 3:14 | Little Treasure :) |  Dotyk Dúhy
Konečne môžem čosi pridať. A je to Dotyk dúhy. Ja viem, že MF tu nebolo dosť dlho, aj mám tú kapitolku napísanú v kompe, len akosi mám pocit, že to nie je dobre a asi to ešte zmením. Robím tam dosť radikálne zmeny a vyzerá, že MF 15 bude buď predposledná alebo úplne posledná kapitola, plus plánujem aj epilóg. Takže táto kapča je dosť oddychová, nuž čo. Zajtra idem so svojou úžasnou a otravnou rodinkou do Tatier, takže zopár vecí prednastavím. Glosy. Pretože hoci mám z DD napísané dve kapitoly, pridám ich, až keď sa vrátim. Pokúsim sa obehnúť, no asi okomentujem možno tak polku článkov, aj keď pravdepodobne ani to nie. Nuž čo.
________________________
P F - 2 0 1 0 ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! Nech je nový rok o kusa lepší než ten starý. Ja osobne si ho určite zapamätám. Keď už nič iné, Paríž určite. Štastný (oneskorený) Nový rok! :)






Zobudila som sa už o šiestej. Budík rinčal na plné pecky. Večer som ho totiž zabudla vypnúť. Rukou som nahmatala vypínací gombík a utíšila som neústupčivé pípanie povzbudzujúce ma do ďalšieho "nesmierne skvelého" dňa. A keď som sa už zobudila, nevedela som zaspať.

Pokúšala som sa o to. Chcela som spať. Chcela som snívať a nechať sa oklamať, nikdy sa neprebudiť do skutočnosti. Byť na mieste, kde existuje Tangle.

Prehadzovala som sa z jednej polohy do druhej, ale zaspať som nevedela. Ležala som na jednom mieste. Dlho som sa dívala na stenu a po pár minútach sa na nej začala jasne črtať tvár. Veľmi dobre som vedela, komu patrila. Tanglemu.

Hlavou som tresla do záhlavia postele. Príšerne to zabolelo, obraz však zo steny nezmizol, črty boli ešte výraznejšie a jeho oči získali farbu. Zo steny žiarili dva modré zafíry.

Potriasla som hlavou zo strany na stranu. Povedala som si: A dosť! Nepotrebujem vidiny. Nechcem ich.´ V skutočnosti to nebola veľmi pravda. Aj keď som si to nechcela priznať, chcela som vidieť jeho tvár, potrebovala som ho. Ak nie v realite, aspoň takto som s ním chcela mať akýsi kontakt. Túžila som vidieť ho.

Vstala som z postele a ani som nechápala, prečo. Nemala som nič na práci.

Vyrazila som do kúpeľne. Dosť ma prekvapilo, že som sa pred dverami zrazila s otcom. Takmer som doňho vrazila, avšak zachytil ma.

"Heeej, Isabel, ja som na rade prvý," uzemnil ma.

Zatresol za sebou dvere. Vrátila som sa radšej do svojej izby, nechcelo sa mi stepovať pred dverami ako idiot.

Nechápala som, čo to má byť. Odkedy otec vstáva o pol siedmej? Nikdy nevstával tak skoro vtedy, keď nemusel. Vlastne, doteraz sa v piatky vracal okolo štvrtej ráno a sobotu prespal. Neviem, dokedy chrápal v posteli, lebo som s snažila cez víkend vypadnúť. Čo sa mu teraz stalo?

Ľahla som si späť do postele. Nemám šajnu, nad čím som rozmýšľala. Asi o ničom. Možno som upadla do kómy a ani som si to neuvedomila.

Uvedomila som si, že čumím do blba a radšej som si sadla. Odpočúvala som, či je kúpeľňa voľná. O pár minút sa dvere zabuchli za otcom.

Stále som myslela na jeho zmenu. Je to pravda alebo sa len dobre pretvaruje? Je možné takto sa zmeniť prakticky zo dňa na deň? Máme mu veriť? A ako máme vedieť, že nás nepodrazí? Čo ak - snažím sa na túto myšlienku rovno zabudnúť - začal kradnúť a tak mamu obalamutil vyšším platom a čo ak to, čo nakradol, prepil?

Nemám nijaký dôkaz o jeho falošnosti. Zatiaľ je to len teória. Dúfam, že nie pravda. Chcela som sa otca opýtať, či niekam ide. A hlavne: Čo má toto celé znamenať?

Otec však už doma nebol. Nehľadala som ho, videla som to. Načo by som prehľadávala celý byt, či tam niekde je, pokiaľ viem, že nie. Robila by som to zbytočne.

Začala som s projektom na anglinu. Bolo to dosť o ničom. Väčšinu vecí som stiahla z netu a zvyšok bol pomerne ľahký. Dala som si na tom záležať, lebo som aspoň z projektu chcela mať dobrú známku. Krasopisne som to napísala. Už dlho som nepísala tak pekne. Vlastne asi od prvého stupňa základky.

V duchu som ďakovala Monique, že ma na to upozornila, hoci nechtiac. Nielen za to, že bez upozornenia by som to mala na päťku, ale aj za to, že som tak zabila hodinu z nekonečného víkendu.

Už som trochu vyhladla. Dala som si niečo pod zub, no stále som nevedela, čo robiť.

Pozerala som priamo na písací stôl, tesne pred očami som mala pero. Po čase sa mi rozmazalo na podlhovastú farebnú škvrnu. Neskoro som si uvedomila, že ma zase opantali myšlienky, spomienky a dohady. Z toho nebude nič dobré.

V mysli som sa vrátila dozadu. Prehrávala som si niektoré zo svojich monotónnych spomienok na dni v roku.

Všetko bolo rovnaké. Rána také, že som skákala od radosti, keď sa mi podarilo vypariť sa do školy bez ujmy. Nasadila som si masku úsmevu. Ja som ten najšťastnejší človek na svete - takto som si povedala. Výrok je fajn, len škoda, že na mňa nesedí. A zvyšok dňa rôzne.

V štrnástich som sa snažila uniknúť, bola som vonku, ako sa dalo. Potom som sa zapísala na dáke krúžky, ktoré ma ani nebavili. Presviedčala som samu seba, že mi krúžky pomôžu a získam užitočné vedomosti. Bolo to čosi ako modlitba, odriekané pravidelne a zároveň som v nič z povedaného neverila. Svedomie mi nedovolilo nechať aktivity, zotrvala som zubami-nechtami do konca roka.

Cez prázdniny som sa opäť túlala. Došlo mi, že som si klamala. Nebolo to tým, čo som chcela.

A tento rok... Rozhodla som sa nechať to tak. Bolo jasné, že sa nemôžem stále len usmievať, keď by som najradšej plakala. A neskôr som to nezvládla. V istom ponímaní som bola zbabelá. Namiesto toho, aby som problémom v živote čelila, dezertovala som z útesu.

V poslednej sekunde mi to bolo ľúto. Snažila som sa zachrániť. Avšak aj myšlienka na prežitie zdrhla za horizont.

Možno by však bolo lepšie zomrieť. Nie som si istá.

Nechcem byť chudera, ktorá o svojom živote rozhoduje zohľadňujúc len kohosi iného. Mala by som sa slobodne rozhodovať podľa seba. Viem, znie to absurdne - ak sa Tangle neukáže, zanechá to vo mne určite väčšiu traumu než otcova závislosť na alkohole. Lenže je to pravda. A to ma štve ešte viac.

Zažmurkala som, nech sa oslobodím z prúdu matných myšlienok. Akoby do mňa ktosi hádzal imaginárne kamene, znázorňujúce predstavy. Uhýbala som sa, ale s každým pohybom to kohosi tým väčšmi bavilo. Pravdepodobne sa ten ktosi volal láska. Prípadne psychopatia.

Vytiahla som debilníček a začala som si čmárať. Keď som skončila, črtalo sa predo mnou oko. Zomlelo sa to tak, že ľavá polovička dúhovky - dúhovka? Zaujímavé je, že aj my ľudia máme dúhovku, veď nám sa oči nemenia podľa farieb … Asi by som svoju časť oka mala volať "nedúhovka" - bola modrá a druhá, pravá polovička dúhovky karmínovo červená.

Existuje len jedno meno, ktoré by tento náčrt vystihlo: Tangle. A k tomuto tiež existuje len jedno slovo (okrem synoným) - šialenstvo.

Vstala som a podišla ku zrkadlu. Zadívala som sa do svojich "nedúhoviek". Fádne hnedé. Priemerné. Nemala som sa čím pýšiť. Takéto oči má drvivá väčšina obyvateľstva.

Ako sa vlastne dá prísť k očiam meniacim farbu? Ako sa Tangle, Meallia a ostatní stali dúhovými bytosťami? Vybrali si to? Boli počas života iní ako ostatní? Ak áno, čím sa odlišovali? Báli sa smrti? Nechceli stratiť svoju dušu a radšej ju odovzdali večnému pomáhaniu idiotom vrhajúcim sa z útesu?

Všetky možnosti premeny na takéto stvorenie by prichádzali do úvahy a zároveň sa s inými vylučovali.

Pochybujem, že by si Tangle vybral nesmrteľnosť. Teda, nie takúto. Veď predsa povedal: "... je mi udelené mať navždy sedemnásť..." Udelené... čo tým chcel naznačiť? Mať čosi udelené určite neznemená jeho vlastný výber. Kto mu to takto zariadil?

Jedno meno ma napadlo. Meallia.

Avšak, ako sa môže človek takto zmeniť - za predpokladu, že raz bol človek? Upíri a vlkolaci to majú strašne ľahké. Stačí jedno malé uhryznutie a sú čosi viac. Pochybujem, že by niekto tak dokonalý ako Tangle by nejakých ľudí hrýzol len kvôli tomu, aby ich bolo o pár kusov viac. K nemu to nesedelo.

A ak súdim podľa Tangla, nezdá sa mi, že by sa báli smrti. Tangle tak ani zďaleka nepôsobil. Skôr by som povedala, že s večnou mladosťou nebol zrovna spokojný. Asi bolo preňho ťažké zmieriť sa faktom, že sa potajomky stretáva s niekým, kto sa behom pár rokov zmení na starú vráskavú babičku.

A pritom... čo všetko by som dala za to, aby som mohla byť s ním. Ak je jedinou cestou prestať starnúť, tak presne toto by som chcela vykšeftovať.

"Teresita!" ozvalo sa z kuchyne.

"Čo je?"

"Obed, to je!" odpovedala mama trochu unavene.

Pribehla som do kuchyne. Mama sa realizovala. Maximálne za hodinu navarila polievku, urobila palacinky a upiekla pripálené čosi. Vyzeralo to ako spackaná torta tesne po grilovaní.

Neúprimne som jej všetko pochválila. Za zákusok sa ospravedlňovala, vraj ho zabudla vybrať z rúry a tá sviňa na plyn jej ho nechutne pripálila. Povedala som jej, že to nič a že ja by som to pokazila omnoho viac. Aby som jej trochu zlepšila náladu, všetko som zjedla a z koláča som si vypýtala aj druhý kúsok.

Utiahla som sa do svojej izby.

Hodiny ubiehali. Neskutočne pomaly, no ubiehali. Sobotňajšia noc sa preklenula do nedeľného rána a nedeľa akosi prešla. Bola zdĺhavá a nezáživná. Vyjadriť tento deň pár riadkami je lepšie ako vymenúvať každučkú činnosť. A najradšej by som bola, keby táto nedeľa trvala len toľko času, koľko sa dá opísať pár riadkami.

Bol pondelok. Doobedie sa vlieklo ako obyčajne. Bol najhorší deň týždňa a bdelú ma držali len predstavy o Tanglem. Bežala som domov, tenisky som si zablatila, pretože som utekala po trávnikoch, aby som ušetrila zopár metrov, ale zbytočne. V mojej izbe ani vtedy nikto nebol.

V utorok som so sklamaním prišla k úplne rovnakému záveru. Ak aj existuje, okašlal ma. Alebo ho vyšachovali, lebo ho videli so mnou. A možno to zariadila istá osoba s lesklými očami.

Každopádne, ani o jednej z týchto možností som nevedela s istotou povedať, že je zlá. Myšlienkami neprichádzalo nijaké osvietenie. Prišiel len veľký strach a pocit neistoty. Nové teórie boli ako burina. Čím viac sa človek snažil zničiť ju, tým viac sa rozmnožovala a tým pevnejšie mala korene.

 


Komentáře

1 pepenka5 | E-mail | Web | 2. ledna 2010 v 12:00 | Reagovat

Tangléééééé *zavýja ako vlk* Prííííííď! :D
Ale ne :D Vlastne áno. Tangle by mohol prísť, lebo aj ja skočím z útesu. Mňa zase zachráni Seth :D Wow, som génius. Ale ku kapitole - super, len tá Meallia mi lezie na nervy. Chápem, že nič neurobila, ale aj tak :D

2 CajushHP | Web | 2. ledna 2010 v 18:25 | Reagovat

Preco Tangle nedosieeel??tO je hroznee....Teda, ale dufam ze dojde..Aspon si myslim, ye dojde.Ved, co by sme robili bey Tangla??alebo stretne niekoho noveho???

3 miriela | Web | 5. ledna 2010 v 17:46 | Reagovat

tieto kapče mi vždy ubehnú ani neviem ako, možno je čakaním na tangleho, že čítam. čítam a ... nič! ach :(

4 Nell | Web | 5. ledna 2010 v 19:22 | Reagovat

páči sa mi tá posledná veta, taká je...perfektná
inak to bolo fakt také..depresívne, to neustále čakanie a nič :x
švihni s ďaáálšou...(:

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.