Dotyk dúhy 13 - Črepy šťastia

23. ledna 2010 v 4:30 | Little Treasure :) |  Dotyk Dúhy
po dlhšej pauze mám pocit, že sa už polepším a budem pridávať častejšie... pokiaľ teda nebude moja máti radikálna :D a ku kapitole...číslo 13 znie zlovestne, no ja mám pocit, že táto sa mi vydarila 8) mimoriadne som hrdá na jej dĺžku - 5 strán vo Worde + asi 7 riadkov na 6. strane a okrem toho sa po obkecávacích kapitolách konečne objavilo niečo, kde síce nejde o život, ale nie je to len taká omáčka aby bolo :) pekné prečitko a Damonovi (Salvatorovi) sláva!




Streda bola bezkonkurenčne najhorší deň v týždni. Čakala ma hodina dejepisu. Najhoršia hodina vôbec. Mala som odpovedať. Keď tá stará koza videla, že som sa výnimočne poctivo učila, dávala mi otázky z opakovania, dokým som na jednu z nich neodpovedala zle.

"Sadni si," vypľula na mňa.

Hneď som ju chcela poslúchnuť.

"Tri," vyslovila verdikt.

Mlčky som parila od katedry, aby si to nerozmyslela. Trojka je predsa lepšia známka ako päťka. Keby som sa s tou starou rašpľou začala doťahovať, bola by som osudu vďačná za štyri mínus.

Viacerí spolužiaci sa na mňa rozhorčene pozreli. Niektorí mi to aj povedali: "Prečo si si nechala zapísať trojku, pokiaľ si látku vedela na skvelú jednotku?"

Pokrčila som plecami.

Poobede som vlastne ani nedúfala, že sa Tangle predsa len po čase ukáže. Chcela som dúfať, ale nevedela som sa k tomu prinútiť. Domov som nebežala s nadšením a očakávaním. Bolo mi skoro jasné, že aj keď otvorím dvere so širokým úsmevom, budem sa škeriť na pár prázdnych metrov kubických.

Zopár ľudí ma pozvalo von, no odmietla som všetkých. Proste sa mi nechcelo ísť von. Nemala som na to nijaký rozumný dôvod, ale vedela som, že takto mi bude lepšie. Možno je aj pre ľudí dobré, že ma neuvidia. Ešte by sa zľakli a dostali infarkt. Ako by to potom vyzeralo, keby som volala záchranku? "Dobrý, tu Terrie. Som na námestí. Jeden starý pán sa ma zľakol a následne mu zlyhalo srdce. Hneď príďte, prosím, a vezmite si aj nejaké šatky, ktorými si previažete oči. Nerada by som sem volala ešte raz."

Kráčala som domov. Zipsy na taške mi príjemne cinkali do kroku, hoci pred pár dňami - možno pred týždňom, dvomi... neviem -, keď som bežala do školy, by som ich najradšej postrhávala a hodila do kanála. Nešla som skratkou ako obvykle, šla som okľukou. Mala som kopec času a nevedela som, čo s ním.

Cítila som sa zvláštne. Na chvíľu som zapochypovala, že je také jednoznačné, aby som Tangla už vo svojej izbe neuvidela.

Tangle mi zatmil oči. Pred očami sa mi hmýrili jeho rôzne podoby. Tangle, ktorého som nevidela, zachraňujúci ma pred smrťou. Tangle v nemocnici. Tanglove meniace sa oči. Tanglova hádanka. Tangle, sediaci na mojej posteli. Červenooký Tangle. Tangle skrytý pod mojou posteľou...

Toľko rôznych podôb sa s ním stotožňovalo.

Nejakou nadľudskou silou - inak povedané: nechápem ako - som sa odrazu sústredila aj na okolitý svet. V prvom momente mi napadla len jedna otázka: Kde to doriti som? Potom sa mi vynorila aj odpoveď, ktorá mi však nepomohla. Na predmestí.

Všade okolo boli nepekne poškodené budovy. Omietka, ak neopadla sama, bola po veľkých kusoch odlomená neznámymi ničiteľmi na chodník. Spod očernetej fasády presvitala tehla, prepracovaná vodou a možno aj myšami na oranžovočervené torzo niekdajšej celistvosti. Okná boli buď rozbité alebo zabednené.

Omylom som stúpla na sklo, zarinčalo mi pod nohami, keď sa prelomilo na dva menšie kusy. Zdvihla som chodidlo a zbadala som v tých dvoch častiach úlomok jedného z okien. Podrepla som a zodvihla som jednu črepinu. A ak som si tým doteraz nebola istá, teraz som vedela, že som poriadne nešikovná, pretože som si pritom porezala prst.

"Do prdele!" zašepkala som sama pre seba.

Našťastie som si to len zašepkala.

Na druhom konci zdevastovanej ulice stála malá čudná skupinka. Všetci mali na hlavách mohutné kapucne. Bolo jasne vidieť, že sú sfetovaní. Jeden z nich chladnokrvne zinkasoval hŕbu bankoviek, otočil sa k ostatným chrbtom a odkráčal. Prebiehala u nich výmena hotovosti v balíku, aký ja asi v živote nenahonobím.

Pustila som črepinu na zem. Dopadla a roztrieštila sa na menšie kúsočky, no feťaci si to vôbec nevšimli. Potichu som sa snažila odísť. Pomalými krôčikmi som stepovala stále ďalej. Odrazu sa však vydali smerom ku mne.

Spanikárila som. Ustúpila som dozadu, lenže som sa potkla a spadla som na špinavý chodník.

Ich rozšírené zreničky sa akoby pozerali cezo mňa. Pozviechala som sa zo zeme a cúvala som dozadu. Okom som sa pozerala striedavo dozadu a dopredu na strašidelné siluety, ktoré sa ku mne blížili.

Keby som videla sama seba v telke, zasmiala by som sa na tom. Lenže lomcoval mnou strach a aj keď ma na sekundu pobavilo moje rozpoloženie,

Rukou som na ošarpanej stene za mojím chrbtom nahmatala otvor. Feťákov odo mňa ešte delilo pár metrov. Pozrela som sa, čo to vlastne je. Nebola to nijaká malá diera, pôvodne tam asi boli dvere, ale teraz nebolo vidieť nič iné, než čosi kovové ako pozostatok pántov, zhrdzavený kúsok ohnutého železa.

Chôdzou napodobňujúc tajného agenta som vošla do zatuchnutého priestoru. Jediným zvukom na pozadí boli moje nervózne nádychy a výdychy a približujúce sa kroky čudnej skupinky. Prikrčila som sa do kúta. Keďže boli okná zabité doskami a len kde-tu kus dreva chýbal, bolo tam šero. Videla som obrysy tehlového múru, hrubo omietnutého na sivo, pôvodne možno na bielo. Popri stene som sa pomaly zosúvala ďalej doprava.

Kroky boli pri budove. Srdce mi bilo šialene rýchlo. Mala som hrozný strach.

Čo ak ma nájdu?

Zadržala som dych. Paranoidne som sa nazdávala, že hlasité dýchanie by ma mohlo prezradiť. Bolo to hlúpe. Zahryzla som si do pery. Bola tu aj tá možnosť, že by som nahlas vykríkla, a chcela som jej zabrániť, pokiaľ to bolo v mojich silách.

Cez zavreté oči som si ich živo predstavovala, tak realisticky, až som neverila, že to nie je skutočné. Nahlas vydychujú a pár centimetrov od nich sa vznáša obláčik smradu od alkoholu, trávy, normálnych cíg a ktovie čoho ešte. Nehýbem sa, no im sa zdá, že v tejto budove, kde aj cez deň vládne absolútne šero, ktosi je. Nevšímajú si ma - ufff... - a tackavým krokom idú ďalej. O niečom si šepkajú. Nepočujem ich, a predsa viem, že sa im pletie jazyk.

Otvorila som oči. Rýchlo, strhane. Akoby mi to rozkázal nejaký nadriadený.

Predstava sa pominula. Dostala krídla a cez škáry v oknách vyletela von. Teraz sa pravdepodobne vznáša nad mestom ako héliový balónik, až raz praskne vo výšinách a ja ju zasuniem kamsi do pamäte.

Buch-buch, žuch-žuch, buch-buch, žuch, žuch... Jediný zvuk v realite, ustupujúci do diaľky.

Ich kolísavé kroky obišli miesto, kde som sa ukrývala.

Chcela som od radosti skákať meter päťdesiat. Nahlas som si vydýchla a na tvár sa mi predral úsmev. Mala som chuť vyjsť von na ulicu hneď v tej chvíli a spievať si pesničku, pôvodne z rozprávky Šmolkovia a pretancovať celú cestu domov.

Sama som hlas eufórie umlčala a popri stene som sa zviezla dole. Rukami som si objala kolená a povedala som si, že chvíľu tu počkám. Zavrela som oči a sústredila som sa radšej na to, čo počujem. Aj tak by mi zrak nepomohol; videla som pred sebou len nejaký tmavý priestor, ledva som rozoznala steny.

V mojej blízkosti som nič nezapočula. To, čo však moje uši zaregistrovali, boli len vzdialené zvuky. Vietor fúkal a tak sa niektoré z dvier na ulici pootvorili a zas zavreli s mohutným vrzgotom a následným tupým žuchnutím späť na múr. A potom ešte pár šušťavých pohybov - nič z toho neboli ľudské kroky.

Stále som mala zavreté oči. Bola to obrovitánska chyba.

Rovno predo mnou sa vyčrtla Tanglova tvár. Nebola reálna, vyzerala ako namaľovaná pastelkami. Táto tvár mala čierne línie hlavy, pár ťahov čiernou ceruzkou ako jeho havranie pramene vlasov, čudným, no prirodzeným odtieňom telovo-ružovej majstrovsky vykreslené pery, horná ako lastovička rozpínajúca krídla, dolná ako jemne krojený oblúk, oči obrúbené odtieňom príbuzným ku líniám hlavy a dúhovky vyšfafované na modro. Presne taký, akého som si ho želala, hlavne čo sa týka očí. Nehcela som v ňom vidieť hnev, nádej, či eufóriu. Chcela som, aby ma mal rád, aby sa vykašľal na Mealliu, na ukazovatele môjho života a aby sa vykašľal aj na ostatných. Jediná emócia, ktorú som si želala uvidieť, bola láska.


Keď som si tento obraz prezrela, zosmutnela som. Ak by sa smútok vážil na kilogramy a ak by som kamsi letela, musela by som priplácať neskutočne veľkú sumu. Slza sa vyslobodila z kútika oka a pomaly si razila cestu po líci.

"Neplač," povedal ktosi a čiasi ruka mi slzičku zotrela z tváre.

Až teraz som si všimla teplú váhu dlane tohto človeka na mojom pleci.

"Teresa, neplač," zopakoval hlas.

Už som tú osobu spoznávala!

Hlavu som otočila tak, aby som mu dovidela do tváre. Ešte stále som si nebola istá. Keď som sa presvedčila, zaplavila ma ešte väčšia eufória, ako keď som zistila, že ma feťácka skupinka obišla.

"T-Tangle?" neveriacky som zo seba vypotila.

"A poznáš niekoho iného, kto by sa ti zjavoval nečakane a v dlhých intervaloch?"

Asi na pol sekundy som sa usmiala. Potom ma to však prešlo.

To ako si on predstavuje?! Sľúbil mi to predsa! A myslím, že by sa od neho patrilo ukázať sa. Veď on na mňa približne týždeň kašle a teraz sa zjaví uprostred tmy vtedy, keď ho už nepotrebujem! Už som sa striasla tých narkomanov - respektíve, nevšimli si ma -, potrebovala som ho v tom momente, keď mi srdce bilo ako kolibrík a nie teraz, keď som si len zase uvedomila, že ho milujem!

Chcela som mu to všetko nahlas vykričať priamo do ucha. Už som mala aj otvorené ústa, že začnem s plamennou rečou. Potom som si napriek predošlému plánu zahryzla do pery, až som na jazyku pocítila krv a umlčala som sa.

Zázrakom bolo už len to, že sa vôbec zjavil. Ktovie, možno ma z toho ich tajného miesta, o ktorom nesmiem nič vedieť, uvidel a zľutoval sa. Každopádne je milé, že sem prišiel.

Čakala som, že sa ozve prvý. A on nič. Možno aj odo mňa očakával nejaký výbuch. Možno chcel, aby som ho za tú pauzu medzi našim posledným stretnutím poriadne zvozila.

"Prečo si prišiel až teraz? A prečo sem?"

Blbé otázky sú moja špecialita, pomyslela som si.

Za sekundu som spoznala obe odpovede. Prečo prišiel až teraz? Lebo Meallia je tupá ťava a ja s tým nemôžem nič urobiť. A prečo sem? Pretože to ja som sem zablúdila kvôli "skratke". Aj napriek nežiadanému poznaniu som ho nechala, nech mi to vysvetlí z jeho hľadiska.

"Meallia," povedal. Bol to skôr vzdych. A zároveň vysvetlenie. "No nie len ona, dvaja z vyšších sa postavili na jej stranu. Našťastie o tebe nevedia všetci, to už by som mal u nás peklo, lenže pred ostatnými to nezatajím na dlhý čas."

"Máš to blbé. Kebyže mám takýchto - povedzme šéfov -, trafí ma šľak už po minúte."

"Nie sú to celkom šéfovia. Nie sú diktátori, ale v pravidlách, z ktorých som niektoré sám dopomohol schváliť, sú nekompromisní. Nie je to podľa nich dobré. Hľadajú za tvojou osobou nebezpečenstvo, hoci nechápem, ako by si nás mohla zničiť. Ktovie, možno vedia čosi, čo ja nie. A keďže nie som Meallia - a ani nechcem byť, toto bolo myslené na jej schopnosť -, ani sa to nedozviem. Skrátka, ten týždeň bol chaotický."

"Ty schvaľuješ vaše... pravidlá?"

Z výrazu tváre som mu vyčítala, že sa preriekol. Bola tma a nevidela som, akú mal farbu očí, no pravdepodobne to bola červená. Bol napálený; nie na mňa - na seba.

"Okej, zabudnime na pravidlá. Vráťme sa k pôvodnému rozhovoru. Donútili ťa zostať na nimi určených miestach?"

"Nie, nenútili. Snažili sa mi dohovoriť, stále boli so mnou, ak trebalo ísť na Zem, šli so mnou, sústavne sa so mnou zhovárali tak, aby som musel dôkladne uvažovať nad každou odpoveďou. Vieš, snažili sa spracovať ma tou lepšou a schodnejšou cestou. Ak máme ešte dlho spolupracovať, vedia, že k sebe nesmieme pociťovať nenávisť. Veľmi by to veci skomplikovalo."

"Ale veď ty "nemáš rád" Mealliu. Tak si to povedal. Nie je to skoro to isté ako nenávidieť?"

Zasmial sa. Jeho smiech mi bol veľmi sympatický. Takisto som sa usmiala. Nebola to solidarita. Takto mi to bolo prirodzené.

"Dostala si ma. Avšak, Mealliu som predtým nikdy nemal rád, no teraz ma jej reakcia a teba odrovnala."

"Odrovnala? Čo urobila?"

Čím natoľko vyviedla Tangla z miery?

"To je teraz jedno. Nechcela by si ísť domov?"

Zacítila som, že o tom nechce hovoriť a jednoducho zmenil tému. Aj keď, mal pravdu. Je síce fajn byť tu s ním na kus reči, ale doma je predsa len bezpečnejšie. Čo ak do tejto diery vojde nejaký ožratý bezdomovec?

"Dobre. Ale cestou mi to povieš," pridala som podmienku. "Ak teda môžeš ísť so mnou," dodala som.

"Môžem, o toto sa nemusíš báť. A či ti to poviem? Podstatu áno, aj keď to nie je nič zaujímavé, a ak budeš veľmi zvedavá, ako napríklad teraz, vždy a stále, tak budem musieť niektoré časti odpovedí preskočiť," pripustil.

"Dobre. Čiastočná odpoveď je stále lepšia ako nijaká," uznala som. "A nie som ani Meallia, aby som našla nejaký spôsob, ako sa tú pravdu dozvedieť. Nie že by som to chcela," rýchlo som dodala. "Veď niekedy je sranda práve to, že pravdu nevieš a pravú zábavu zažívaš pri spracovávaní mlčanlivého objektu," pozrela som mu do očí.

Pochopil, že v mojej reči išlo o to, že je objekt a rada by som spracovala práve jeho.

Jemne sa pousmial. Zrazu akoby sa šero okolo rozjasnilo. Pozrel sa na mňa a vystrčil ruku. Zdráhavo som ho chytila a vydvihol ma z čudnej polohy, v akej som bola doteraz.

"Teraz by si fakt mala ísť domov. A myslím, že máš dostatok času spracovávať ma, hoci sa ti to nepodarí."

"Myslíš?"






 


Komentáře

1 pepenka5 | E-mail | Web | 23. ledna 2010 v 13:32 | Reagovat

Objekt bude spracovaný... Kokos, tá veta sa zapíše do histórie... Veľmi sa mi kapitola páčila, ale, neviem prečo, najviac mi bola sympatická postava feťákov. Dúfam, že sa tam ešte objavia... Nenaznačujem, že by mala byť Tete feťáčka, len by ich ešte raz mohla stretnúť :D Ale už mlčím :D Kapča bola suprová, som zvedavá, čo Tete z Tangla vypáči :D

2 *Masíí xD* | Web | 23. ledna 2010 v 14:51 | Reagovat

moc hezky..

3 miriela | Web | 23. ledna 2010 v 20:03 | Reagovat

už sa teším na to spracovávanie objektu :D veľmi pekná kapitola :)

4 CajushHP | Web | 23. ledna 2010 v 21:05 | Reagovat

Jeej......Super ze si priodala kapcu..Uz som sa na nu tesila..CO ti mam na nu povedat??hmm.tazko zacat hovorit, ale poviem ti asi tolko,ze kapca bola dobraa, dejepisari su vsetci hnusny:D:D
a BOLO dsobre...ze za npou Tangle prisiel:D

5 Tilia | E-mail | Web | 24. ledna 2010 v 17:33 | Reagovat

Nieee, ja som aký pekný dlhý pochvalný koment písala a ten hlúpy blog.cz mi ho vymazal! Dvakrát sa mi to písať nechce, ale cca tak som sa vyjadrila, že to bolo pekne napísané, najmä tie opisy sa vydarili, ako napr. ten pastelkový opis Tangensa :D

6 Nell | Web | 24. ledna 2010 v 20:36 | Reagovat

čo robíš, preboha, o pol piatej na nete?:D Alebo si to len prednastavila? Síce, nejaký komentár si mi písala o 3:52. Dievča, kedy ty spíš?

ech, ku kapitole...písala si už niekde ako Meallia vyzerá?(ak áno, tak sa ospravedlňujem za to, že som zabudla, prípadne za to, že som to nepostrehla) Ja si ju predstavujem nejak ako...McGonagallovú len s čiernymi vlasmi a menej vráskami...neviem, prečo. Kapitola sa mi, prekvapivo, páčila.( za tú dĺžku by som na seba bola hrdá aj ja, lenže mne sa to zrejme nikdy nepodarí, ja by som to už presekla na dve) Potešilo ma, že sa Tangle konečne zjavil, lenže...chlapec to zrejme bude musieť nejak vyriešiť, ni? Nemôže k nej stále tajne utekať, alebo čo to. Takže som zvedavá, ako to vyriešiš ;)

Nesúhlasím so štvrtým komentárom, ja našu dejepisárku zbožňujem!

7 Nell | Web | 24. ledna 2010 v 20:40 | Reagovat

Gosh, teraz som si uvedomila, ako tú jednu vetu možno pochopiť. To slovíčko "prekvapivo" je zafarbené iróniou. Chápeš, ni? Veď vieš, že sa mi páči každá . Normálne by som napísala "Kapitola sa mi páčila. Aké prekvapivé, že?" alebo niečo v tom zmysle, len teraz som to skrátila. Nechcem, aby si to pochopila zle :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.