Kapitola 15: Anjelik a čertík

29. března 2010 v 4:42 | Little Treasure |  Ranná hmla (Morning fog)
Ech, ale mi to tu zapadá prachom! Gosh, môžem ja za to, že moja rodina je banda debilov a ja mám ich gény, čiže som sa narodila ako dement a aj tak zomriem? Och, bože, radšej nebudem rozoberať svoju demenciu, veď vás absolútne znechutím. Okrem môjho zriedkavého výskytu online blog ohrozí aj fakt, že bude Veľká noc (a my na Kaprune, kam sa teším a dúfam, že sa už na lyžiach nezrúbem), je Apríl vražedný mesiac, veď 13.-14. mám prijímačky, a tie musím spraviť, lebo ak nie, tak to bude pre mamu, oca atď. pekný trapas, a 18. je súťaž - budem v Blave! (za predpokladu, že mi moja máti zacvaká lístok na vlak a tie drobné okolo toho) A teraz už úvod do deja kapče :D . Pôvodný plán, ako sa MF (alebo teda RH, ideme podľa slovenskej verzie) vyvinie, padol ako domček z kariet a mne sa nechce dve hodiny sedieť pred notebookom a vymyslieť veľké ho... nič. Prerobila som to a dopadlo to...inak. Či lepšie? Nechávam na posúdenie.






Držala som Carlisla za ruku a vlastne... nedalo sa povedať, kto držal koho, pretože sme sa akosi chytili naraz. Sústavne mi pozeral do tváre, ale nebolo mi to nepríjemné, ako keby sa na mňa pozeral Edward či Rosalie, Carlisle mi akoby chcel povedať, že ma absolútne chápe a že je zbytočné niečo hovoriť.

Dolu sa Cullenovci dohadovali, kam sa presťahujeme. Bolo mi to takmer srdečne jedno. Vlastne som im... dôverovala, nech to znie akokoľvek čudne. Iní by na mojom mieste boli ostražití, no ja som im verila.

Keď vravel Carlisle, sledovala som iba, ako sa tváril a nie to, čo bolo pointou. Pointa stratila zmysel. Uši zaregistrovali zvuk iného hlasu a ani som sa neobťažovala tváriť sa, že ich sledujem. Ich hlasy mi duneli v hlave ako slabé echo vzdialených myšlienok. Očami som skúmala drevené parkety, no tie sa mi rozmazávali pred očami, akoby som sa cez ne prepadla a letela dolu vzduchoprázdnom.

Potom mi Rosalie zamávala rukou pred ksichtom. Automaticky som zdvihla obočie. Určite som vyzerala ako vyoraná myš, pretože Rose sa hlučne zasmiala svojim zvonivým smiechom. Trochu ma oslepili odlesky, ktoré smerovali od jej zubov. Och, zabudla som na iný pohľad na vec.

"Už si späť? A potom mi hovorte, že upíri nespia," zachichotala sa Rose.

"Čo?" spýtala som sa.

Zažmurkala som, lebo mi do očí udrelo slnečné svetlo. Na ruke mi začali tancovať malé lesklé diamantíky. Známy pocit, aký som na púšti neraz zažila.

"Pýtali sme sa ťa, či nechceš byť Halová. Tak?"

"Halová?" ešte stále som nechápala, o čo ide.

"No... vieš, celkom sa na Jaspera a Rose podobáš, máš svetlé vlasy a... upírie črty, tak by sme v rámci našej malej šarády mohli dodať, že si ich staršia sestra, ktorú si adoptoval ktosi iný a tá teraz zistila, že mala súrodencov dvojčatá. Agentúra jej ich pomohla vypátrať a Carlisle ťa pozval na pár týždňov k nám do Vancouveru, a tak ďalej," rapotala Alice.

"Aha. Zdá sa, že nič lepšie sa vymyslieť nedá, tak... teda áno."

O dva dni v rámci nejakého neznámeho osvietenia Carlisle sľúbil, že mi kúpi auto. Po tom, čo prisahal, že ma za volant nepustí najbližších dvesto rokov! Potešilo ma to, ale zároveň mi prišlo blbé prijať to. Predsa len - ako mu môžem vrátiť tie peniaze? Je to príliš veľa. Cítila by som sa zle. To radšej peniaze ukradnem a kúpim si to auto sama. Aj keď...to asi veľa o etických hodnotách nehovorí. Auto nestojí päť dolárov a nerastie ani na stromoch. Nemôžem mu dovoliť míňať toľko na mňa. Všetci tu majú poriadne drahé autá a viem, že ak by som vďaka nemu mala aj ja také, cítila by som sa mizerne, ako nejaká zlatokopka. Auto, aké by mi kúpil Carlisle, by bolo z peňazí, čo si sám zarobil v nemocnici. Bolo by pokrytecké voziť sa hore-dole, kým Carlisle by pracoval v nemocnici od nevidím do nevidím. Myslím, že on jediný nekradne. Pokiaľ viem, nemôžem si tým byť istá. Každopádne mi nemôže auto kúpiť človek, čo poctivo zarába.

Vďačne som sa na všetkých usmievala. Zaslúžia si prejav vďaky, aj keď omnoho väčší a ja som sa šmatlala s úsmevom. Prvýkrát som mala pocit, že ma berú ako súčasť rodiny.Carlisla som vytiahla hore schodmi
do mojej izby. Ja si môžem svoje autíčko kúpiť sama a aj ho o tomto fakte presvedčím.

Sedeli sme na posteli a rukami sa mi prehrabával vo vlasoch. Obtáčal si jednotlivé pramienky okolo prsta a znova ich púšťal do vzduchu. Zaplietol mi tenučký vrkôčik, úplne súmerný, ani jeden náznak nepravidelnosti. Dokonalý. Keď som videla výsledok toho zaplietania, rozosmiala som sa. Bolo to strašne zlaté.

"Prestaň, lebo zapletiem vlasy ja tebe," zašepkala som, aj keď som sa stále škerila ako mesiačik na hnoji. Spýtavo sa na mňa pozrel. Nechápal, o čom chcem hovoriť. "Prosím, nekupuj mi auto," zašepkala som mu do ucha. "Kúpim si ho sama."

"A za čo, prosím ťa?" Dobrá otázka, len tak mimochodom.

"Niečo ukradnem," odpovedala som.

"Máš nejaký problém s tým, aby som ti ho kúpil ja?"

"Vieš, ťažko sa to vysvetľuje...nemôžem ho prijať kvôli vedomiu, že si si tie peniaze zarobil a aj kvôli tomu, že by som mala pocit, že ti niečo dlžím. Mám ťa rada a práve preto to nemôžem zobrať."

"A budeš sa cítiť lepšie, pokiaľ si to kúpiš sama za to, čo si ukradla inému? Prečo nemôžeš okradnúť mňa namiesto ľudí?"


"Ja..." nedokončila som vetu. "Ľudia...oni ma budú vnímať inak, zmieria sa s tým, že môj zjav bolo nejaké znamenie z neba, že nemajú byť lakomí a...možno im pomôžem, možno sa stanú lepšími..." ani túto vetu som nedokončila. Navyše znela bizarne, avšak vedela som, že takto to bude lepšie. Nevedela som, ako vysvetliť, čo som cítila, a preto zo mňa vyšla táto konina.

Carlisle sa rozosmial. "Ty si fakt čudná. No ale dobre. Ak to takto bude pre teba lepšie, tak kľudne, ty zlodejka."

Obojstranný úsmev bol výsledkom. A ako by sa aj človek nesmial šťastím. Mala som všetko, a keď som si pred útokom na Edwarda povedala, že nemám čo stratiť, netušila som, že mám čo získať. Je síce pravda, že ani jednu z tých vecí si nezaslúžim, no nemôžem sa sťažovať osobe tam hore, aby si ich vzala nazad.

Za týždeň Rosalie, Emmett a Jasper - samozrejme úspešne - zmaturovali, Jasperovi dokonca udelili titul "najlepší žiak ročníka", či niečo v tom zmysle. Musela som sa nad tým pousmiať. Keď však Emmett začal vtipkovať, to už som sa rehotala na plný plyn.

Hneď po love na jelene - vraj sa takmer vyrovnajú ľuďom - som si zaobstarala peniaze. Rýchlo som ich preniesla na svoj účet.

Bola som na seba hrdá, možno až príliš. No všetci ma uisťovali, že je to všetko v poriadku a že vraj by som si hlavne mala dôverovať.

S Jasperom som na túto tému predebatovala pár hodín a on ma celkovo uistil, že psychika je kľúčom k sebaovládaniu. Ak si budem veriť a myslieť pozitívne, "pošmyknem" sa menej krát ako keby som bola len nejaká potulná pesimistka.

No fajn, to ma tak potešilo. Keď sa pošmyknem, Carlisle bude zo mňa úplne sklamaný. Zaslúžim si to.

Naše rodinné zasadnutie prerušil Emmettov bojový pokrik: "A čo tu sedíte ako papiere pred okolkovaním? Pobaliť sa, už aj!"

Alice sa v tejto buzerácii podobne vyžívala, každému skontrolovala kufre, popridávala veci, ktoré sú potrebné podľa nej, a veci, čo sú podľa nej nevyužiteľné, vyšmarila von, a ešte sa pri tom aj naširoko škerila slniečkovým úsmevom. Vďakabohu som sa jej čistke vyhla s maximálne klamlivou výhovorkou v okamihu, keď sa sústredila na budúcnosť. To, že ma nevnímala, bol predsa len detail. Bála som sa, že moje milované DVD-čka, notebook, čelenky a staré tenisky skončia v čiernom vreci na odpad.

Keďže som ešte nemala vlastné auto, ocitla som sa na ceste v Carlislovom. Celú cestu sme prerozprávali. O úplne nepodstatných veciach. Napríklad čo som robila, kým som ešte rástla. A aká bola moja obľúbená hračka, na čo som po pravde odpovedala, že Polly Pocket, a hneď som dodala, prečo práve ona. Pretože bola malá a dali sa na nej robiť nielen chemické pokusy, bolo možné ju spláchnuť do záchoda bez toho, aby upchala trúbky, čo sa mi pri Barbie podarilo, pretože som s ňou hrala hru nazvanú "Ako zabiť blondínu".

Brzdy auta zaškrípali pred nádherným domom. Bola už noc, no my sme dom videli a o trochu tmavšie pozadie hviezdnatej oblohy mu pridávalo na čare, akým ma zasiahol. Tmavomodrá obloha preniesla jemný modrý odtieň do škály farieb, akú sme videli. Vlastne som sa divila, že som nebola od očarenia kolenách s permanentne vypúlenými očami.

Po vystúpení z auta sa naše neobvykle dlhé tiene vlnili po štrkom vysypanej cestičke ku garáži. Pomaly, očarená nádherou, som podišla ku vchodovým dverám. Boli také široké, že slovo vráta by bolo výsnižnejšie, no neladilo by s pocitmi, aké dom vyvolával. Pôsobil útulne a hoci bol na môj vkus príliš veľký, doteraz som si ani nevedela predstaviť, že by som sa zabývala v niečom takom veľkom, nebol to nijaký palác. Od tohto momentu to bol domov. Môj i Carlislov.

"Wau," zašepkala som.

"Ja viem," ozval sa spoza mňa blonďavý anjel.

Chvíľu sme sa pozerali na seba a na dom. Ja som žasla nad obidvoma, domom i ním, no je hádam jasné, nad čím viac. Dom to nebol. Bol to predsa len dom. Nádherný, to áno, no... načo porovnávať jeden malý neobrúsený kremeň a obrovitánsky lesklý diamant?

"Kde sú ostatní?" opýtala som sa.

"Prežili cestu, neboj sa o nich. Cestou sa niekde zastavili. Veď vieš, v rámci našej malej šarády. Ak si nezabudla, teraz sme ľudia a mali by sme sa tak správať."

Pochybujem, že sa niekde zastavili sami od seba. Pravdepodobne ich Carlisle požiadal o chvíľu súkromia. Bola som im všetkým za to vďačná. Myslím, že zbadal, ako mi pomaly dopína, no nechal ma tak.

Bolo zvláštne, akým spôsobom ma spoznal a hlavne to, že už len zo samotného pohľadu vycítil, či chcem, aby to teraz riešil, že kto vymyslel neplánovanú zastávku, kedy stopli, ako a prečo. Bolo mi to jedno. V tej chvíli mi všetko bolo jedno, záležalo len na ňom a na mne.

"Ďakujem. Za všetko," vytasila som zo seba.

Neďakovala som len za to, že ma nezabili. Ďakovala som za mnoho vecí. Tak zaprvé, prijali ma medzi seba. Zadruhé, akceptujú ma. Zatretie, chápu, čo cítim ku Carlislovi. Možno.

Okrem vďaky ma opantala aj spomienka na minulosť. Spomenula som si na jednotvárnosť každého dňa, slnko na púšti, nechutnú horúčavu, stále modré nebo, ale i na upokojujúcu chuť ľudskej krvi, pravidelnú dávku krvilačnosti a posledný zúfalý pohľad obete pred posledným výdychom. Spomienka bola silná, v hrdle sa mi znova objavili plamene, bolo to takmer ako tajná misia získania peňazí. Nedalo sa byť rozumná. Pri tomto sa nedá premýšľať racionálne.

Vdýchla som svieži nočný vzduch, aby zmizli plamene z hrdla; nijaký človek tu už dlhšie nebol, preto môjmu hrdlu odľahlo.

Predstavy sa však nevyparili, len získali na intenzite. Pripomínali, vrieskali po mne, pútali pozornosť: takto nevydržíš, si ako masochista, čo sa sám oberá o všetko dobré, nechceš predsa obetovať vlastný život pre iných - pre ľudí. Nikdy sa z teba nestane Matka Tereza, načo sa pretvaruješ?! Načo? Načo? Načo?

Ale chcem, v duchu som zakričala späť. Dokážem sa ovládať, musím, musím, musím. Ja som schopná nechať minulosť tak a byť bez krvi nevinných ľudí. Veď som mohla byť jedna z nich.

Ako môžeš chcieť toto? spytoval sa ma vlastný hlas. Odpovedz, odsúvaš vlastné potreby pre človeka, čo chcel zahubiť tvoju matku???

Carlisle nechcel, odvetila som, nijaká odpoveď na toto vyhlásenie - ani neviem, či pravdivé - neprišla.

Akoby náhodou som zrakom zavadila o Carlisla. Sledoval ma, no nič nepovedal. Našťastie. Poznal ma najlepšie. A aj keď sme si obaja niekedy mysleli presný opak, vždy aspoň cítil, čo by mal urobiť. Takto som to totiž cítila ja.

Pristúpil ku mne a zozadu ma objal. Na mojej pokožke bol jeho dotyk veľmi príjemný, rozlieval trochu tepla, hoci to nebolo ako pri ľuďoch - vtedy nielen hrdlo bolo ako v plameňoch, miesta, kde som sa ich dotýkala, hriali omnoho viac a nebolo to také príjemné teplo, ale zvláštne nepohodlné ako radiátor. Carlisle prechádzal svojimi nežnými rukami od krku po plecia cez ruku ku pásu. Privinula som sa k nemu.

"Nejdeme sa pozrieť, ako vyzerá náš nový domček zvnútra?" zašepkal mi do úcha jeho návrh.

"Dobre," súhlasila som a neskôr dodala: "Ale... ešte jedna otázka, prosím."

"Fajn. Počúvam jej znenie."

"Ty... chcel si zabiť moju matku alebo...?" Nedokončila som, no bola som si istá, že tam bolo jasne cítiť otáznik a že táto otázka má význam života a smrti, môjho života a maminej smrti.

"Neviem. Totiž... nechcel som ju zabiť, nie tak celkom, avšak tušil som, že inak sa s ňou nebude dať a... Všetci vraveli, že buď zomrie ona alebo Bella..." odmlčal sa. Asi chcel niečo dodať.

"Nemôžeš odsúdiť niečo, čo nepoznáš," zašepkala som skôr sebe než jemu.

Nič mi na to nepovedal. Možno porozumel, že logické argumenty na mňa neplatia, pretože som aj tak zaujatá a nebudem chopná pozrieť sa na toto s nadhľadom.

No vidíš, chcel ju zabiť, ozval sa mojim hlasom čertík, o ktorom som si myslela, že už zmĺkol. A ty aj tak obetuješ vlastné dobro?

Áno, odpovedala som. A ty už drž hubu, lebo aj keď je tá tvoja len imaginárna, prisahám, že ti ju rozbijem!

Nijaká odpoveď. Možno to bolo len ticho pred búrkou a protivný hlások práve chystal tirádu nechutne pravdivých viet.

"Prepáč," zamumlala som.

Za čo? Ozval sa ten protivný hlások.

On ju nezabil, ty mudrlant! A teraz už sklapni raz a navždy, už nikdy ťa nechcem v svojej hlave počuť!!!

"Už mi začína z toho "vegetariánstva"," nechtiac som toto slovo podfarbila iróniou, no pokračovala som, dúfajúc, že to Carlisle možno nepostrehol, "prešibávať."

Usmial sa. Cítila som sa, akoby boli veci okolo iba pozadie, ktoré sa mu nevedelo vyrovnať, ako rozpixelovaný obrázok v najväčšom zväčšení na notebooku. Jeho črty boli ostré a dokonalé.

"Nie, neprešibáva ti. Len hľadáš samu seba."

"Samu seba?" zopakovala som.

"Uhm. Podľa toho, čo raz Edward vravel, každý prešiel takým obdobím, keď ani sám nevedel, čo od seba očakávať. Okrem..."

"Teba," dokončila som.

"Áno aj nie. Myslel som Bellu."

Aké ironické! Máme na pár hodín myšlienkové súkromie a rozoberáme... Bellu. Skvelé, čo keby sme sa porozprávali ešte o Volturiovcoch, nech už je zbierka cvokov kompletná?

"Aha."

Vycítil krehké ľady, tak radšej debatu odložil so slovami: "Nejdeme radšej dovnútra?"

"Dobre."

Jeho prsty našli moje a navzájom sa preplietli. Pri dverách Carlisle vybral kľúč a podal mi ho. Strčila som ho do kľúčovej dierky a pomaly ním otáčala, opatrne, pretože som svojou silou, odzvieracej krvi síce slabšou, mohla rozdrviť i celú zámku. Carlisle stlačil kľučku, s hlasitým vrzgotom otvoril dvere (v tomto bode som to nevydržala a zasmiala sa - veď čo je smiešnejšie než vŕzgajúce dvere?) a pridržal ich pre mňa otvorené.

"Až po vás, slečna Halová," zašepkal s neskrývaným gentelmanstvom.

S úsmevom, ktorý, ako som neskôr zistila, bol nádherne zbytočný, som vošla dovnútra. Carlisle hneď za mnou, ale tak ako ja hneď spoznal, že čosi nie je v poriadku. Obaja sme mali perfektný čuch a tu sme cítili jedného z nás. Nie jedného z Cullenovcov, kohosi iného z nášho druhu.

"Presne ako..." Carlisle nedopovedal.
 


Komentáře

1 Chris | 29. března 2010 v 8:56 | Reagovat

wau! som zvedavá kto to bude!

2 pepenka5 | E-mail | Web | 29. března 2010 v 22:33 | Reagovat

Takto to ukončiť? Wrrr :D Ale som rada, že konečne niečo pribudlo :D

3 Nellie | Web | 30. března 2010 v 16:34 | Reagovat

Už včera som ju prečítala, len som bola donútená opustiť priestory okolo PC. Btw, som rada, že si sa nám ozvala. Lepšie neskoro ako nikdy. (V poslednej dobe klišé vety vypúšťam jedna radosť -.-)
Taká som rada, že si akurát k tomuto pridala, už to tu nebolo parádne dlho. Bolo to milé, je taký nezvyk čítať o Carlislovi, ktorý je vo vzťahu s niekým iným ako s Esme, alebo je nezvyk čítať všeobecne o ňom, pretože ...vlastne toto je asi prvá poviedka, ktorú čítam a vyskytuje sa v nej o.O Väčšinou je len tak na okraji ako Mr.Rozvážny. Už nejak kecám :D
Proste, páčila sa mi :) Také zlatô. A...ja mám taký tip na toho neznámeho prichodiaceho, tááákže...hádam tu ďalšia kapča bude čoskoro :)

4 miriela | Web | 1. dubna 2010 v 14:50 | Reagovat

hmm, no esme? uvidíme, nechám sa prekvapiť
síce kapitola nebola nejak akčná, ale bola taká fajná, milá, i keď miestami mala taký zvláštny  cynický podtón ako by ani teba samú nebavilo písať také trochu klišé vety, ale možno mi len zašibáva :D

5 CajushHP | Web | 1. dubna 2010 v 21:43 | Reagovat

Bude to Esme?? Nie, ved ona je mrtva..Kto to teda bude?? ak nás budeš nadalej takto napínať, tak bude veľmi veľmi zle....:D
aa,akurat kukam čo písala Miriela...Aj ona si mysli, že to bue Esme..
No ale ako ťa poznám, dáš tam niekoho oného??
No som zvedavá, tak nenapáínaj

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.