16. kapitola - Stratená láska

9. dubna 2010 v 8:07 | Little Treasure |  Ranná hmla (Morning fog)
Myslela som si, že záhadného upíra odhalíte. A stalo sa. Ani sa nemusím volať Alice Cullen a viem to. Priehľadnosť deja, fakt, že je to jedna z mojich prvotín, štýl písania osobitý asi ako číny z blšáka a iné drobnosti robia svoje. Ospravedlňujem sa, ale mám pocit, že tvoriť Rannú hmlu/Morning fog malo nejaký význam, hoci malinký - snáď som sa v písaní o kúsok vypilovala k lepšiemu. Dúfam, že si raz spomeniem na to, ako som pred rokmi fantazírovala o pijavici s peroxidovým három. Raz... No teraz je teraz a ja práve nerváčim nad tým, aká som dutá. Toho 13. a 14. mi držte palce, je to dôležité, hlavne pre mamu a oca, nechcem im spraviť trapas, že takí inteligenti a, gosh, také imbecilné decko. To ňé! Ja na tú školu kvôli nim pôjdem, veď si to zaslúžia za to všetko, čo pre mňa urobili, no nie? Ak kvôli nim nie, tak potom pre koho? A... Ľudia, želám vám všetko krajšie než to, čo mám ja! Viem, o čom tliacham. Emma to v tejto kapči spoznala a ja to mám v priamom prenose. Jéééžiš, zabudla by som! Ďakujem za komenty, za všetky. Ono to poteší a motivuje, len škoda, že nie aj mojich rodičov, ktorí sa mi serú do netu a vypájajú ho, vraj sa mám sústrediť na prijímačky (ktoré tak či tak dodrbem)... Chcem sa vám poďakovať. Merci za to, že si/ste :)...




To, čo o to niekom neznámom, koho som v živote nevidela, pravdepodobne skrytom v našom dome (slovíčko našom ma zalarmovalo k úplnému napätiu), povedal Carlisle, znelo tak smutne a nežne zároveň. Bol to niekto, koho poznal, uctieval, uznával, mal rád a miloval. To meno som už z jeho úst počula, tentoraz ho nemusel ani vysloviť, vtedy ho povedal podobne melancholickým tónom. Esme.

Na chvíľu som sa potešila. Esme! To znamená, že ju nikto nezabil. Veď ona by si to nezaslúžila. Áno, možno existuje ešte aj akýsi náznak spravoslivosti, že ten, kto si to zaslúži, prežije!

Ale potom ma zasiahlo niečo iné. Nikdy predtým som sa takto necítila. Bola to žiarlivosť. Ak je tu, pre mňa tu miesto nezostane. Nie len v ponímaní delenia izieb, to by som mohla skončiť v hosťovskej. Nezostane pre mňa ani milimetrík miesta v Carlislovom srdci. Ani v srdciach ostatných, no to ma až tak netrápilo.

Čo som pre neho v porovnaní s Esme? Nič. Ničovaté nič, prázdna množina. Porovnávať ma s ňou je ako porovnávať dvojlitrovú fľašu koly a dve kvapky kalnej vody z takmer vyschnutého prameňa. Každý vie, čo by si kto vybral. Carlisle by si vybral Esme a dehydrovaný týpek - vlastne by ani nemusel byť dehydrovaný - zas kolu.

Vedela som, že Esme miloval stále viac než mňa, že som mu dobrá len ako náhrada stratenej lásky. Lenže tá láska už stratená nebola, už sa magicky objavila, povstala z temnoty, aby naveky spojila ich osudy, nech zvyšok svojich nekonečných životov prežijú v šťastí, blahobyte, kráse, láske, náklonnosti, porozumení a bla bla bla. Bla bla bla! Mňa vykopnú priamo do... ehm, kelu. Ale to predsa nikoho nezaujíma, veď tu majú pár ako vyšitý, hotoví Rómeo a Júlia, akurát šťastní skutočne až naveky.

Obaja si však takýto život zaslúžili a nijaký človek či upír by im to nemal odopierať, no ja... Ja som si nedokázala s čistým svedomím želať, aby sa mali čo najlepšie. Nechcela som, aby Carlisla mala Esme. Bola som sebecká materialistka, chcela som ho pre seba.

Koniec koncov, Esme bola jedna z nich. Jedna z nás, ako som v poslednom čase zvykla hovoriť o Cullenovcoch. Ja nie. Bola im ako matka, ktorú všetci stratili, tým, že sa stali, čím sú. Nikoho nikdy nezabila, ba dokonca ani nechcela. Ja áno. Bola pre Carlisla lepšia. Miliónkrát.

A ja im nedokážem dopriať šťastie bez čudnej bolesti, čo sa mi zabára do srdca ako miliarda upírich zubov zároveň. Cítim sa, akoby sa mi zo srdca valila krv a vyplavovala sa v hojnom počte, aj keď bolesť nevyplaví. Cítim sa slabšia ako inokedy, asi nedokážem ani zdvihnúť ruku na obranu v prípade, že by ma niekto napadol.

Cítim sa bezútešne. Tvár mi kriví bolesť, očné bulvy ma až šteklia, takú mám chuť rozplakať sa, ale cez slný kanálik neprejde ani mikroliter slanej tekutiny. V hrdle necítim plamene, ale zvláštne sucho. Ako na sahare. Chcem otvoriť ústa, aby som sa nadýchla cez ne, ani neviem prečo, a akonáhle od seba oddelím, je to, akoby som plamene krvilačného smädu hasila pieskom, ktorý sa mi teraz zasekol v hrdle a ťaží dýchanie. Nevládzem nič povedať. Možno je to tak lepšie. Už nemôžem nič pokaziť, lebo nič nerobím.

Cez niekoľko miestností som zbadala Esminu siluetu. Stála na opačnom konci domu a bola k nám otočená chrbtom. Mala oblečené svetlomodré šaty z akejsi jemnej látky, boli doplnené čiernym hrubým opaskom. Určite by sa Alice páčili. Ktovie, možno práve Alice zohnala pre Esme takéto šaty. Pravda, kým ešte Esme žila.

Pohľad na ňu je mimoriadne bolestivý. Žiarlim pre jej odhodlanie, láskavosť k iným a všetky dobré vlastnosti, ktorými ona disponuje a mne teraz chýbajú viac než predtým. Nedá sa povedať si: no a čo, aj ja mám predsa niečo, čo chýba jej. Lebo ja nič také nemám a som si toho plne vedomá.

Musím vypadnúť. Nesmiem im to skomplikovať. Zaslúžia si všetko. V skutočnosti si tým nie som vôbec taká istá, ale mala by som sa už konečne začať riadiť rozumom. Takto to cíti hlava a takto to musí byť.

Začala som sa obzerať po balkóne alebo okne, kadiaľ by sa dalo utiecť. Vedela som, že ak by som sa rozbehla ku dverám, čo boli síce iba dva metre, Carlisle by ma zastavil a pokúsil by sa upokojiť ma klamstvami, že všetko bude dobré a určite aj ja - malá hlúpučká Emma - nájdem svoje šťastie. Keby som sa však rozbehla preč od neho, smerom k oknu, vedľa ktorého stála Esme, ani ona by nemeškala a nedovolila by mi len tak dezertovať z bojiska. Okrem toho som vôbec, ale vôbec netúžila stretnúť sa s ňou zoči voči. Nebála som sa, že by ma zbila či vyfliaskala. Toho nie. Mala na to právo. Čo bolo horšie, mohla mi vyčítať všetky hlúposti, čo som kedy urobila, tie najväčšie mala predsa pred očami. Tí dvaja by ma nenechali odísť len tak, radšej by ma držali v tom dome, nech sledujem, že ju má Carlisle radšej a aké je samozrejmé, že si vybral ju.

Pokúsila som sa ich oblafnúť, najmä Carlisla. Môj talent robiť vizuálne klony seba samej mi padol vhod. A to som sa iba rozdvojila. Klon som poslala oproti Carlislovi, ku dverám. Predpokladal, že toto som ja, že som sprosté dievčatko, ktoré nemá ani na to, aby vymyslelo plán úteku. Než sa stihol dotknúť prázdneho vzduchu, kde videl moju tvár, skočila som do okna vedľa. Prerazila som sklo, všade rinčalo, no nič sa nemohlo stať, pretože tento dom stál na okraji predmestia, nikoho pravdepodobne toto cinkanie neprebudilo. Bolo neskoro meniť rozhodnutie, už som sa rozhodla. Vedela som, že to bude ďalšia chyba, no sklo sa už nedalo pozliepať naspäť z maličkých zbytkov a čím dlhšie by som otáľala tu vonku, tým skôr by ma zastavili, preto som sa radšej rozbehla smerom na juh.

Vedela som, že sa musím vyhnúť diaľnici. Alice ma určite videla, ale nestihne ma dobehnúť. Ak pobežím na doraz, budem vo Vegas už ráno. Helen zo mňa nebude nadšená, povie mi, že som urobila parádnu hlúposť, bude mi to vyčítať, ale rozhodne ma nepošle preč. Len či si k sebe nenasťahovala nejakého nového "amanta", ako občas so smiechom hovorila svojim
známym, to mi bolo otázne. Nuž čo, aj tak s ňou pobudnem len chvíľu. Musím utekať ďalej. Alice všetko uvidí, ale nestihne ma zastaviť.

Pochybovala som, že by bola ochotná ísť so mnou. Musela som sa už teraz stále sťahovať, kým na mňa Cullenovci nezabudnú. Teda, kým im nezídem z mysle, spomienok na kravu, čo chcela hlúpo nahradiť ich matku, sa nezbavia.

Ihličnaté stromy okolo vystriedala lúka a pri nej... došľaka, cesta! Okamžite som svoju trasu vytočila trochu východnejšie, než bolo treba, aspoň na teraz. Ak by som ľuďom poskytla podozrenie, zaplietla by som do toho i Volturiovcov. Tým sa chcem vyhýbať veľkým oblúkom prinajmenšom do roka 2012, kedy by teoreticky mohli vyhynúť.

Bola som blízko pri hraniciach, vedela som to. Zabočila som ešte viac na východ, lebo som netušila, kde zastala na noc mladšia generácia Carlislovej rodiny. Určite pri diaľnici v nejakom moteli. Preto bolo dôležité držať sa od nich ďalej.

Ešte viac som zrýchlila. V živote som nebežala takou rýchlosťou, mohlo to byť aj deväťdesiat kilometrov za hodinu. Edward bol jediný, kto by ma vedel dohnať, ale ten predsa nebol tu nablízku, nemohol mi čítať myšlienky, našiel by ma, iba ak by spolupracoval s Alice, no ich pach by som zachytila, než by ma dobehli. To by však už boli príliš blízko. Edward by ma vedel chytiť, zo všetkých bežal najrýchlejšie. Len jedna z mnohých možností hovorí, že by ma dokázali dochytiť a aj tá je reálna len na slabých tridsaťpäť percent. Vedieť to mi dodávalo zvláštnu silu. Na týchto pár hodín som neprekonateľná.

Áno, som.

Takmer.

Snáď som.

Pocity sú zradné. Pichalo ma pri srdci. Nebilo mi, ale to nebol dôvod, prečo by som ho nemohla pocítiť. Bola to hnusne prenikavá bolesť, ale nespomalila ma. Práveže mi dodáva silu bežať ešte rýchlejšie, nohy mi šli samé od seba. Neriadila som ich a ani smer, akým som sa uberala. Zmysly nedovolia, aby som narazila do stromu či inej prekážky. Môžem zatvárať oči, koľko chcem, vystačím si iba so sluchom a čuchom.

Na chvíľu som sa zamyslela, či je možné ísť ešte rýchlejšie. Pravdaže je, v hlave sa mi vynoril Edward. A tak som vo svojom beztak vražednom tempe pridala.

Aké je plakať, roniť slzy? Nikdy som neľutovala, že sa nemôžem rozplakať. A teraz, keď mám dôvod, ľutujem, že ho na mne nevidieť.

Rútila som sa ďalej. Bola som už na polceste. Nezastaviteľná ako tornádo, čo ničí všetko živé.

V mysli sa mi vybavovali všetky momenty poslednej doby. Odkedy som... "vegetariánka". Vďaka Carlislovi. Najradšej by som slovo vďaka zafarbila neskutočnou iróniou, lenže nedokážem o ňom vravieť ironicky. Nedá sa to. Aj keď som preňho nikdy nič neznamenala, bola som pre neho živá bytosť a chcel mi dobre, tak ako každému. Možno ho voči mne premohla iba ľútosť, jediný dôvod, prečo bol so mnou.

Pomyslela som na ostatných. Na Alice, roztomilé stvorenie so srdcom minimálne dvakrát prevyšujúcim výšku. Na Jaspera, ostrieľaného upíra s chladnou hlavou, ktorý mi dobre poradil, lebo mi asi najviac rozumel, vždy vedel, ako sa cítim. Na Bellu, niekedy trdlo, no empatické a takmer chápavé. Na Rosalie, miernu čudáčku, ale v podstate som si lepšiu adoptívnu sestru nemohla želať. Na Emmetta, čo ma vedel rozosmiať za každých podmienok. A na Edwarda, ktorý mi síce čítal myšlienky, nechápal ich, a aj tak mi i on prirástol k srdcu.

Nikto mi nechcel zle. Želali mi vlastné šťastie, aspoň maličký kúsok svojho happyendu. Nepočítali však s tým, že sa Esme objaví a prekuknem ich hru s názvom "Princezná Emma", ktorej cieľom zjavne bolo presvedčiť ma, že si zaslúžim Carlislovo aj ich srdce a takisto aj vnútorný pokoj a že jedna rozmaznaná ryšavá slečinka môže mať všetko, čo sa jej zažiada. Napriek všetkému, nikdy mi nepovedali pravdu, a tak som nadopovaná ich klamstvami žiarila šťastím zatemneným len malicherným smädom.

Opäť mi v hrdle vyschlo od smútku.

Očami som skĺzala po okolí - nič nezvyčajné som nezbadala. Len prírodnú scenériu, východ slnka, presne taký istý ako predošlé. Jeden z milióna. Rovnaký ako vždy. A zraňujúci, len týmto sa od iných líšil. Červená mohla symbolizovať oči Volturiovcov, modrá moje a zlatistá žiara Cullenovské. Tri strany. To sme sa ale zišli. Volturiovci, aby ma zabili, ak to neurobia Cullenovci, ktorí sa ma však zastanú. Pekný príbeh. Škoda, že nie pre mňa.

Neviem ako a prečo, v mozgu mi zasvietilo jediné slovo: ľudskosť. V skutočnosti mi presne táto vlastnosť chýbala najviac a zároveň vystihovala Carlisla a určite i Esme, celú rodinu, ktorá držala pokope. A ja som túto idylku chcela zruinovať.

A hoci som si to neuvedomovala pri myšlienkach venovaných len jednej osobe, čas plynul. A aj vzdialenosť, čo ma delila od Carlisla. Potešilo ma, keď som na pobadala, že bežím už štyri hodiny. V hlave som vypočítala zvyšnú vzdialenosť.

Mohla som si na túto cestu vziať auto. Ale k čomu by to bolo dobré? Napáchala som už dosť škôd, na ľuďoch i na upíroch. Okrem toho, nohy, oči a uši museli byť v strehu viac ako keby som sa jednoducho zviezla. Navyše by som si musela dávať pozor na slnko. Je väčšia pravdepodobnosť prezradenia sa na ceste plnej áut než v opustenom lese.

Okrem šuchotu prostredia a pohybu zvierat mi hlave rezonoval len zvuk mojich predĺžených krokov. Vytváral pravidelný rytmus. Rovnako pravidelne mi okolo očí utekal svet a ja som ho míňala, ponáhľajúc sa ďalej. Akonáhle sa mi v hlave vynorila akákoľvek myšlienka, zatlačila som ju do úzadia skôr, než by môjmu mierne unavenému mozgu stihla čosi naočkovať. Niekedy bolo lepšie nemyslieť. Načo púšťať k slovu myšlienky, pokiaľ by ma len zranili ešte viac?

Bežala som po púštnom piesku, zanechávajúc za sebou stopu topánok. Obloha svietila otupujúcou modrou, slnko pražilo, ako keby ma chcelo upiecť a zachrániť z osídel trápenia. Ako vždy. Do dlaní som načierala rozpálený piesok, prelievala som ho pomedzi prsty.

"Chýbal si mi, piesoček," zamrmlala som sama pre seba.

Vynárali sa spomienky z detstva. Pred pár rokmi som sa hrala s pieskom, iba som si ho pohadzovala, presypovala z ruky do ruky a počúvala zvuk, keď zrnká dopadli späť do obrovskej masy zrniečok. Ležala som na horúcej zemi a sledovala jeden jediný mráčik - i tak zriedkavý - a jeho púť po modrastej oblohe, predstavujúc si, že piesok je hodvábna perina a bezoblačná obloha baldachýn, čo zakrýva okolitý svet.

Na obzore sa objavil Helenin dom. Už len mizerné dva kilometre.

Nechala som piesok pieskom. Rútila som sa na miesto, kde som vyrastala. Nie tak rýchlo ako doteraz, no ani pomaly.

Dúfala som, že mi Helen už odpustila ten hlúpy odchod bez toho, aby som sa s ňou poradila. Aj keby mi neodpustila, v ďalší deň by som už bola preč.

Zastala som tesne pred dverami. Bola som si istá, že ma Helen počula prichádzať. Avšak spôsoby sú spôsoby - zaklopala som a drevo vydalo zvuk pripomínajúci fanfáry kričiace: "Helen, ja som tu, tak sa zahraj na slušnú a otvor mi!"

Aj to na Helen takto pôsobilo. O sekundu sa mi vynorila jej tvár. Najprv nadšenie, potešenie z môjho príchodu a eufória, neskôr už iba akýsi negatívny dojem z mojej prítomnosti, sklamanie.

Čím som ju mohla zarmútiť a sklamať? Čím?

"Emma..." sucho ma oslovila, akoby ma ledva spoznávala. "Tvoje oči... Ako si mohla?"

"Oči... Čo s očami? A...veď ti nerozumiem! Čo ako som mohla?" nechápala som, dožadujúc sa zdôvodnenia.

"Sú zlatavé, nie také, ako si mávala," ozrejmila mi. "Tie už nie sú tvoje, sú presne ako..." nedokončila.

Prečo za každou nedokočenou vetou ako je táto, navyše s jej časťou "presne ako" sa ihneď dozviem odpoveď, hnusnú a bijúcu do očí, až sa divím, že mi ich nevyklala?

Hneď som poznala to meno. Presne ako Cullenovci. Ako Carlisle. Ako Esme. Ako ostatní...

"Prečo? Prečo, Emma?" sypala na mňa otázky, ktoré by som najradšej kládla strýčkovi Príhodovi.

"Aké prečo? Radšej by si sa mala opýtať prečo si to neurobila i ty, keď si očividne VEDELA, že nemusíme byť nemilosrdné vrahyne?!" Neuvedomovala som si mimovoľné zvýšenie hlasu, práve naopak, pokračovala som, lebo som svoj hnev, v tomto prípade oprávnený, nemohla v sebe dusiť. "Že sa DÁ, naozaj DÁ, prežiť aj inak? Celý čas si mi klamala! Kŕmila si ma klamstvami, že... že inak nemôžem, že MUSÍM zabíjať NEVINNÝCH ľudí! Nedala si mi na výber, pretože nikoho iného než teba som NEPOZNALA! Ako...ako...ako...?"

"Len sa pozri na seba, ty si už niekto úplne iný!" vyčítala mi karhavým tónom, ale nezvýšila hlas. "Nikdy ťa predsa netrápili ľudské osudy a ani naša podstata... Och, Emma, mala som milión dôvodov nepovedať ti pravdu, pretože som ťa chcela ochrániť a... Vieš čo, poď dovnútra. Ani si nevieš predstaviť, ako si mi chýbala..."

Zrazu Helen sklamanie odložila na vedľajšiu koľaj a matersky ma objala. Vlastne aj ja ju. Potom sme sa rozrehotali ako pubertiačky v televíznych sitkomoch. Nuž, hoci som voči nej stále pociťovala hnev, odrazu som pochopila, že ju k jej konaniu určite niečo viedlo a že ju mám istým spôsobom aj tak rada a som jej neskutočne vďačná za veľa vecí.

Ešte stále sme sa smiali, ja s istým hysterickým podtónom (lebo mi doplo, že nemám veľa dôvodov smiať sa, čo mi pripomenuli i moji noví známi Žiarlivosť a Sklamanie v láske) a Helen trochu nakrivo, napoly zničene a napoly šťastne z mojej prítomnosti.

"Vysvetlím ti to... Pochopíš," presviedčala ma a neskôr dodala: "Snáď."
 


Komentáře

1 Little Treasure aneb Caroline aneb Litči hrablo na 1000% | 9. dubna 2010 v 8:09 | Reagovat

hi there!

2 kiksa | 9. dubna 2010 v 8:11 | Reagovat

hello :)

3 Little Treasure aneb Caroline aneb Litči hrablo na 1000% | 9. dubna 2010 v 8:12 | Reagovat

prepneme do slovenčiny, okey?

4 kiksa | 9. dubna 2010 v 8:13 | Reagovat

ok

5 Little Treasure aneb Caroline aneb Litči hrablo na 1000% | 9. dubna 2010 v 8:13 | Reagovat

taaaaaaaakže.... o čom, doboha živeho aj toho mrtveho, začneme debatu? háááá?

6 kiksa | E-mail | 9. dubna 2010 v 8:15 | Reagovat

netusim ... povedz ty

7 Little Treasure aneb Caroline aneb Litči hrablo na 1000% | 9. dubna 2010 v 8:16 | Reagovat

Éééé... oné... ja viem, že miestami pôsobím ako chodiaca encyklopédia, ale čo sa týka témy na hodine informatiky, tak teray som totál dutá :/ . Hlavne na svojom blogu *vyplazuje jazyk* :D .

8 kiksa | E-mail | 9. dubna 2010 v 8:19 | Reagovat

tema informy je jednoducha :volna hodina :P nech zije ucitelka (aspon ta jedna )

9 Barča | Web | 9. dubna 2010 v 8:20 | Reagovat

pěkný:)

10 Little Treasure aneb Caroline aneb Litči hrablo na 1000% | 9. dubna 2010 v 8:20 | Reagovat

hey, aspoň jedna, čo nás nechá robiť si, čo chceme :) už len jej dať Merci (:

11 kiksa | E-mail | 9. dubna 2010 v 8:23 | Reagovat

noo ... ale potom pridu stasne kravy ..a s nami je amen!

12 Little Treasure aneb Caroline aneb Litči hrablo na 1000% | 9. dubna 2010 v 8:29 | Reagovat

A s Mercinou takisto, ptž ju zožerú :D . Dúfam, že medzi nimi bude Černica, ktorá dostane od čokoládky tak dobrú náladu, že nám nešupne 5-minútovku. To by bolo fayn, len škoda, že sa to nestane :) ...

13 Little Treasure aneb Caroline aneb Litči hrablo na 1000% | 9. dubna 2010 v 8:37 | Reagovat

Inak, sa ospravedlňujem, že ten počet komentov vyzeral tak sľubne, a to sme si z neho iba spravili dočasný pokec :/ . No nič. Aspoň máte všetci predstavu, aké sme lamy :D . Nuž čo. Stávajú sa aj horšie veci, či nie?

14 Chris | 9. dubna 2010 v 19:41 | Reagovat

super kapitola! chudera emma

15 pepenka5 | E-mail | Web | 9. dubna 2010 v 20:51 | Reagovat

Snáď to pochopí :D Hehe, ja úprimne dúfam, že to nepochopí :D A zabíjačka :D

16 CajushHP | Web | 10. dubna 2010 v 14:16 | Reagovat

Emmu lutujem..ale pravdepodobne si Carlisle vyberie Esme, a dojdu ju hladat?? No, neviem, ale som na to zvedaváá,.tak šuip dalej

17 vystresovaná nerváčka Little Treasure | hlásenie z vedenia | Web | 11. dubna 2010 v 11:39 | Reagovat

[9]: [2]: [14]: [15]: [16]:  Ďakujem, ďakujem a... aby sa šetrilo miesto, šupnem 3 bodky. Komenty potešili. Veru, aj keď som mizerné SB-čko, aspoň to ďakujem sem napíšem, keď už nič iné nemôžem.
Bohužiaľ, nič nepribudne. Aspoň teda nie do 15., čo je v stredu. A potom... potom to všetko bude závisieť od výsledkov prijímačiek. Ak skončím tak, že ma prijmú s tým, že nebudem tesne-tesne nad čiarou, našich by to malo obmäkčiť, a ak tie prijímačky nespravím, tak som slušne povedané v riti. Držte palce, ako som už napísala, veľa od toho závisí -.- .

18 wladka | 12. dubna 2010 v 16:57 | Reagovat

sorry ze nekomentujmtiez ale mna uz ten osial Twilightu pnresiel a nemozem citat nic z tohto druhu.......ale niekedy sa mi to pacilo vazne :D

19 Nellie | Web | 13. dubna 2010 v 19:21 | Reagovat

Už som ju čítala dosť dávno, len...komentár sa nejako nepodaril.
A podľa mňa bude divné, ak si namiesto Esme vyberie Emmu. Nič proti nej, je fajn, ale ...ja neviem. Skrátka to bude divné. Takže sa teším na ďalšiu.

Of kŕz, držím palce na prijímačkách, to zmákneš :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.